S typickou čiapkou na hlave je neprehliadnuteľný. Jeho pôsobenie v Nitre sa začalo Grékom Zorbom, teraz dostal ďalšiu príležitosť v Kabarete. Člen činohry SND v Bratislave – Leopold Haverl.
Viac ako štyri desiatky rokov ste boli verný jednej scéne - činohre SND. Zdalo by sa, že ste na prvej scéne spokojný...
Zorba bol pre mňa akýmsi vstaním z mŕtvych. Reinkarnácia v pravom zmysle slova. Nová herecká skúsenosť. Priznám sa, že som v mojom hereckom veku uvažoval o tom, ako dôstojne odísť. Táto ponuka prišla ako hrom z jasného neba. Istým spôsobom ma to šokovalo, súčasne aj potešilo a potvrdilo známu skutočnosť, že je možné začínať vždy znovu a inak.
Ako sa vám pracuje s kolegami v DAB, nerobilo vám problém vstúpiť na neznámu pôdu?
Nitrianske divadlo pre mňa nie je neznáma pôda. Práve naopak. Mám tu veľa kolegov, s ktorými som pracoval v Dedinskom divadle i v Trnavskom divadle, poznali sme sa z účinkovania v televízii. Mám taký dojem, že príchodom do Nitry som uzavrel určitý osudový kruh, pretože pred takmer 40-timi rokmi som mal prísť po zrušení Trnavského divadla práve do Nitry. Rôzne životné a rodinné okolnosti zapríčinili, že som sem neprišiel, motal som sa po Bratislave a napokon som tam aj zostal. Osudu som sa nevyhol, keď som sa teraz, po 40 rokoch, predsa len vrátil do Nitry.
Diváci, no najmä tí, čo nechodia do divadla, si vás pamätajú z množstva televíznych inscenácií a filmov...
V posledných rokoch sa u nás stáva, že starí herci odchádzajú z divadla väčšinou roztrpčení, sklamaní, rozčarovaní a nahnevaní. Surovo ich pošlú do starého železa a nenájde sa nikto, kto by myslel na to, čo by ešte chceli, mohli, alebo vedeli robiť. Nechápte moje slová ako nejaké „bolestínstvo“, ale ako objektívnu a historickú pravdu. Osobne som prežil v SND odchod niekoľkých starších divadelných generácií. Všetci odišli s určitým roztrpčením a sklamaním. Jednoducho na nich nebol čas. Zrejme to bude aj tým, že život beží tak prudko. Medzi tým boli rôzne revolúcie, zmeny režimov, zmeny kultúrnej politiky, takže nakoniec som sa dostal do toho istého mlynčeka, že v Národnom divadle sa nemyslí na to, čo by som ešte mohol hrať. Som tam do počtu, a keď sa mi ujde nejaká postavička, tak hrám. Je to realita, s ktorou som sa zmieril. Nehovoriac o tom, že v SND som už niekoľko desaťročí a celá generácia mojich hereckých kolegov je na druhom svete – Július Pántik, Ferko Dibarbora, Martin Gregor, Vlado Müller, Tono Mrvečka, Ivan Mistrík, Ivan Rajniak. Štefan Kvietik je mimo divadla. Odišla celá generácia, na ktorú som bol naviazaný.
Čo by ste zmenili na svete, ak by to bolo vo vašich silách?
Na divadlo ešte nebol spáchaný atentát. Nikde vo svete. Divadlo sa hralo, aj keď sa bombardoval Londýn. Svet je síce veľké divadlo, veľké javisko a ľudia v ňom sú herci, ale myslím si, že divadlo je schopné vytvárať určité ilúzie. Nechcem, aby sme si vytvorili klamlivú ilúziu, že tento svet a táto chvíľa, ktorú žijeme, je ideálna. Určite existuje niečo lepšie, dokonalejšie a krajšie. Či budeme mať šťastie, že to zažijeme, neviem. Škoda, že sa všetky skúsenosti, múdrosti a všetky dobroty sveta nedajú spojiť. Do jedného ideálu. Je jedno, či sú sprava, zľava, zdola alebo zhora. Žiaľ, existujú ideológie - tie ničia všetky ideály.
Robili ste v živote aj chyby?
Samozrejme, že som spravil aj chyby, ale to sa už nedá zmeniť. Nie som dokonalý, som obyčajný človek. Ale zámerne, programovo som nikdy nerobil. Nedám sa zmanipulovať. Čas je veľký lekár, zahojí všetky rany, ale pravdu povediac, nerobím si veľké ilúzie o svete. Nie je to pesimizmus. Človek musí mať v živote aj šťastie, aj toto ľudstvo potrebuje veľa šťastia. Tak ako cestujúci na Titanicu. Boli aj bohatí, aj zaľúbení a nemali šťastie. Ja som mal to šťastie, že som sa stretol s mnohými dobrými a múdrymi ľuďmi, ktorí už nie sú medzi nami, a možno príde čas, keď ich raz budem menovať. Je veľa svetlých bodov a svetlých ľudí, ktorých som v živote stretol a ktorým by som mal poďakovať. Zanechali vo mne veľa svetlých bodov a určité svetlo nádeje. Nebol by som schopný vymenovať ich všetkých.
Na ktoré životné obdobie si spomínate najradšej?
Ak budeme robiť rozhovor povedzme o päť alebo o desať rokov, tak určite si na toto obdobie spomeniem.
Tie uplynulé roky vám nepriniesli nič zaujímavé a krásne?
Viete, ak sa mám priznať, mňa minulosť veľmi nezaujíma. Aj keď mi niekto ublíži, nepamätám si, čím mi ublížil. Zabudnem. Neviem prečo, načo, začo. Načo by to bolo dobré. Mňa minulosť vôbec nezaujíma. Podľa môjho názoru spomínanie, to je starecký syndróm. Potom by som musel povedať, táto doba je lepšia alebo horšia, že mladí sú lepší alebo horší, ako sme boli my. To všetko nie je pravda. Ako starý rabín povedal: „To všetko nie je pravda, všetko je ináč.“ Aj to, čo poviem ja, je určite iné a inak – možno z pohľadu iného človeka je to iné. Každý máme svoju pravdu. S mojou nemusí nikto súhlasiť. Teraz ide o to, aby som ja uznal aj pravdu iného človeka, ale mne nesmie moju tiež nikto zobrať.
Keby ste neboli hercom, čím by ste boli?
Keby som nemal to šťastie, že môj otec pracoval ako osvetľovač v divadle a že som privoňal k tomuto kumštu, od malička som sa mu motal okolo jeho nôh, tak skutočne neviem, čím by som bol. Pravdepodobne by som pracoval manuálne, pretože ma baví tento druh práce. Viete, že som chcel byť kominárom?
Tak či tak, ako herec aj ako kominár by ste ľuďom prinášali šťastie...
Ale bol by som teraz nezamestnaný, lebo dnes je komínov málo. Ale je to tiež osudové, lebo ja som chodil na strednú školu v rokoch, keď sa robila reorganizácia a kedy prideľovali voľné miesta žiakom. Aj v kominárskom učení je kus romantizmu a osudovosti aj poverčivosti. Všetci sa chytáme za gombíky. Asi preto máme teraz všetci menej šťastia, že je málo kominárov. Táto krajina, tento národ by asi potrebovali viac kominárov.
Akou životnou filozofiou sa riadite?
To sa nedá naordinovať. Mám svoj svet a nikoho nenútim, aby do môjho sveta vošiel. Mne to stačí. Som v tomto trochu egoista. Mám seba. Nič nemám, ale ani nechcem. Mám iba sen. Som chudobný, a preto slobodný. Bohatstvo nie je podmienkou pre šťastie - a to nehovorím frázy. Lebo nie som ani tak bohatý, aby som bol tým determinovaný. Bohatý som nikdy nebol, ani som po tom netúžil. A chudobný v pravom zmysle slova tiež nie som, pretože by som bol bez strechy nad hlavou - a to zas nie som.
Ako vyzerá váš oddych?
Napríklad spolu s naším psíkom Gašparkom si zájdeme na prechádzku do záhradky. Gašparko nie je obyčajný pes, je to tvor - živý tvor, člen rodiny. Hovoríme, že je v ňom zakliaty človek.
Ako ste to vypozorovali?
Moja manželka hovorí, že je v ňom trošku mňa. Patrí do rodiny a tvorí určitý tmel nášho vzťahu. Je témou denných rozhovorov a je súčasťou nášho životného priestoru. Keď sme od seba odlúčení, keď ja som tu a moja pani je tam a pes je sám, telefonáty sa točia okolo toho, ako bolo ráno s ním. Nie je to žiadna malomeštiacka snobarina. Vyrástol som a žil som medzi prostými ľuďmi a vždy som mal vzťah k prírode, k zvieratám. Ale zviera je v tomto prípade určitý životný rozmer, a keď ho človek prijme do svojho kruhu, tak to pôsobí pozitívne. Nie nadarmo sa hovorí, že delfíny alebo kone majú v sebe relaxačný fenomén. Pes nepolitizuje, nedebatuje, neoponuje, nepapuľuje, je vždy pozitívne naladený, občas zašteká, zavrtí chvostíkom, pozrie sa na vás a tvári sa, že vám rozumie. Pes je tvor odsúdený na lásku.
Mali ste šťastie na lásku, bol váš život naplnený vždy láskou?
Neviem, či to bola vždy láska, ktorá človeka opantáva, prejde celým jeho vedomím aj podvedomím, žitím aj bytím, ale ... láska zohrala dôležitú úlohu v mojom živote, pozitívnu aj negatívnu, konštruktívnu aj deštruktívnu. A takisto je to aj s láskou k divadlu - aj to je určitý druh lásky a drogy. Divadlo vieme strašne milovať aj strašne nenávidieť, je to určitý druh vášne. A vášeň je vždy krásna aj nebezpečná.
