Za najkrajšie sviatky roka považuje Vianoce aj regionálna riaditeľka Slovenskej sporiteľne v Nitre Jozefa Danová. Priznáva, že počas roka žije v náročnom pracovnom tempe a je rada, ak sa na vianočné sviatky môže zastaviť a tešiť v kruhu rodiny.
„Vianoce sú u nás doma tradične sviatkami rodinnými a kresťanskými. Centrom radosti a pozornosti je veľký vianočný stromček a pod ním jasličky s množstvom zvieratiek a postavičiek,“ zdôrazňuje. „Dávam si záležať aj na tom, aby teplom domova a radostnou atmosférou sviatkov presiakol celý náš príbytok. Každé okno a každá izba ba mala niesť pečať vianočného rukopisu. Vianočná výzdoba príbytku je mojím koníčkom,“ hovorí nitrianska bankárka.
Dozvedáme sa, že pri vianočnom menu u Danovcov zostávajú verní tradičným pochúťkam, ktoré sa pani domu naučila od svojej mamičky. Varí šošovicovú polievku a jediný raz v roku pripraví aj špecialitu – makové pupáčiky, ktoré sú v jej ponímaní symbolom rodinného šťastia. Na štedrovečernom stole nechýba ryba - najčastejšie kapor a doma pripravený zemiakový šalát. Do prípravy štedrovečerného stola sa zapája celá rodina.
„Aké by to boli Vianoce bez oblátok, ovocia, orechov... Nemôžeme zabudnúť na hádzanie orechov do štyroch kútov miestnosti. Keď bol syn malý, rozbehol sa ich zbierať s otázkou: Ocko, aká je to hra?“ K vianočnej atmosfére patrí intenzívne prežívanie (nie prežúvanie), ktoré, ako verí, si raz do svojich domovov odnesú jej tri deti.
K Danovcom nosí darčeky iba Ježiško. Majú to parádne zariadené. Každý rok mu pravidelne píše najmladšia, dnes 11-ročná dcéra. A to vždy v deň, keď napadne prvý sneh. Každý člen rodiny si píše tri želania, ktoré sa podľa Ježiškovho zváženia splnia i nesplnia.
„Pred niekoľkými rokmi sa stalo, že do Vianoc zostávalo už len pár dní a - sneh nie a nie sypať sa z neba. My, dospelí, sme boli z toho trochu nervózni. Napokon sa počasie umúdrilo a sneh predsa len vybielil ulice i námestia. A Ježiško to do 24. decembra akosi zázračne stihol,“ hovorí s typickým úsmevom na tvári pani Danová.
Na otázku, aký najkrajší vianočný darček ju potešil, keď bola malým dievčatkom, nám odpovedala: „Do konca života si budem pamätať na novučičké sane, ktoré som dostala asi ako osemročná. Premkol ma nevýslovný pocit radosti a šťastia - sadla som si na nové veľké sane a starší súrodenci ma na nich zdvihli do výšky – a ja som žiarila. Ten pocit nevýslovnej radosti sa mi navždy vryl do pamäti, pretože ako piate dieťa v rodine som málokedy mala niečo úplne nové,“ priznala sa nám riaditeľka Danová.
