Žije v Nitre v jednom z panelákových bytov. V Zbehoch vychodila základnú školu, v Nitre absolvovala gymnázium, v Bratislave študovala filozofiu. Musela prerušiť štúdium a pracovala ako robotníčka. Pred promóciami sa vydala za akademického maliara Tibora Gálla. Presťahovala sa na východné Slovensko, kde trinásť rokov pôsobila v košickom rozhlase. Ako tridsaťjedenročná vydala svoju prvú knihu Koniec líšky (1962). Po normalizácii sa vrátila do Nitry, kde pracovala ako kultúrna referentka a vychovávateľka. Opäť začala vydávať knihy, medzi posledné patrí príbeh pre deti s názvom Koniec hastrmana (1998).
V novembri vám vyšla trojnovela Návraty...
Nuž áno, stále píšem. Keby som nič nerobila, asi umriem. Mám v šuflíku viacej rozrobených vecí. Niekedy mi uverejnia texty v novinách, ale tam chcú odo mňa presný počet riadkov. A ja neviem písať krátke veci. Preto sa teším, že som sa mohla viac rozpísať a že mi ju v Matici slovenskej v Nitre umožnili vydať.
Píšete knihy hlavne o dievčatách a ženách. Akou ste boli v puberte?
V trinástich rokoch som chcela byť svätá. Chodila som okolo Vŕšku do kláštora a hanbila sa za to, že mi rastú prsia. Do maturity som nosila vrkoče.
Ale vy nepôsobíte ako „svätá“...
Ja milujem divadlo, ale herečkou by som asi nemohla byť, lebo som krpatá. Ako gymnazistka som vyhrala celoslovenskú súťaž v recitovaní a dostala som sa na medzinárodný festival do Budapešti. V porote bol aj Július Pántik a chcel, aby som išla na herectvo. Ja obdivujem herecké umenie, ale nikdy som netúžila ho ovládať. Chcela som sa mu možno trochu priblížiť.
Aká bola vaša dcéra v puberte?
No, bolo to ťažké. Dlho sa nevedela zmieriť s tým, že sme sa rozviedli.
Z akého prostredia ste pochádzali vy?
Som z deviatich detí. Otec bol cementársky majster, matka domáca. Často sme jedli z jedného hrnca, žiadne fajnové varenie. Ale keď mi potom mama poslala na východ husaciu pečienku, zistila som, čo som stratila.
Ako ste sa zoznámili s manželom?
Keď som musela prerušiť školu, išla som do výroby. Bola som najlepšia úderníčka, recitovala som a po pol roku som dostala kladný posudok. Po jeden a pol roku som nastúpila do knižnice v Martine. Odtiaľ ma poslali pripraviť výstavu v Technickom múzeu v Košiciach. Prišla som do jednej z tých obrovských miestností a zakričala som: Tu nikto nie je? A on na to: Ja som nikto? Manžel vtedy študoval na VŠMU a brigádoval tam.
Spĺňal váš ideál krásy?
Na mužoch milujem múdrosť a tvorivosť. Pekný je vtedy, keď má výraz. A to on nepochybne mal. Priznám sa, že na staré kolená mám rada mladších (smiech).
Chceli ste ísť bývať po svadbe na východné Slovensko?
V Bratislave sme nemohli dostať byt, takže to bolo asi jediné riešenie. Manželovho „édesapám“ a „édesanyám“ som veľmi nepoznala. Hovorili všelijako, neboli to ani Maďari, ani Slováci. Ja som im takmer vôbec nerozumela.
Prispelo aj to k rozpadu manželstva?
Možno. Nevadilo mi, že bývame s manželom v podnájme v jednej izbe. Dokonca som musela prať na rumpli. Keď sa nám narodila dcéra, nezaťažovala som manžela takými vecami, ako je vysávanie. Bol to umelec a pri tvorbe som ho nechcela rušiť. Ja som tiež chcela pracovať, a tak som k dcére našla paniu, ktorú som platila desať rokov. On väčšinu času trávil v ateliéri.
Čo všetko ste museli v tomto období zvládať?
Robila som redaktorku v rozhlase a priamo som hovorila do éteru. S jednou mladou režisérkou som realizovala svoje nápady. Zároveň som bola tajomníčkou Východoslovenskej odbočky Zväzu slovenských spisovateľov a často som cestovala do Bratislavy. Chodila mi pomáhať cigánka Maňa, ktorá robila veľké upratovanie. Mala 21 detí, dvakrát do týždňa chodila „po panoch“ a od nás často odchádzala so zajdou, čiže oblečením a vecami z domácnosti.
Nemali ste predsudky? Aj dnes sa niektoré ženy hanbia zavolať pomocníčku v domácnosti.
Nenávidím uniformitu a to, čo robia všetci ostatní. Vôbec ma to netrápilo.
Prišla normalizácia a problémy...
Vďaka mojim názorom som sa dostala dvakrát do nemilosti. Politická klíma prispela aj k rozvodu. Stratila som zamestnanie a všetky funkcie. Vtedy sme sa aj rozviedli.
Ako píšu podľa vás dnešní mladí literáti?
Neznášam netalentovaných ľudí. Literatúra je rehoľa. Nestačí ovládať písmená a vedieť čítať.
Ako tvoríte vy?
Sú veci talentované aj veci vypotené. Samozrejme, že čím som staršia, tým viac rozmýšľam. Nemám rada pocit, že som nič neurobila. Každý deň niečo hľadám. Milujem nedokonavé vidy ako hľadať, nachádzať, nie dokonavé ako našiel, objavil. Dôležitá je túžba po poznaní, nie poznanie.
Ak by ste sa mohli vrátiť späť, zmenili by ste niečo vo svojom živote?
Nemôžem vystáť tých, ktorí by chceli mať dvadsať s týmto rozumom. Som sklamaná z niektorých vzťahov, ale to ma neurobí zlou. Mnohí sú dnes veľkí spisovatelia, ale...
Ale?
Po mne ani pes neštekol, keď som chodila prosiť o zamestnanie. V tej dobe som bola považovaná za príživníčku. Nakoniec, keď som bola asi pred tromi rokmi v Košiciach, nebol tam nikto z vedenia, kto by mi povedal aspoň dobrý deň. Ja som ale vždy vyznávala určité hodnoty a pridržiavala sa ich. Niekto raz povedal, že je to najväčší luxus, aký si môžeme dovoliť. A ja som ochotná zaplatiť daň z tohto luxusu.
Čo vás dnes najviac poteší?
Úspechy mojej dcéry a vnuka Michala Farkašovského, ktorý pôsobí v súkromnom rádiu a to, že sa stretávame.
