„Bezmocní sme čakali, kedy nám vietor rozmláti okná,“ hovorí Marián z Levíc.
Orkán vo Vysokých Tatrách na vlastnej koži zažil aj dvadsaťštyriročný Marián z Levíc. Kvôli popadaným stromom na trati musel spolu s bratom vystúpiť štyridsať kilometrov pred cieľom. Vo chvíli, keď chceli zavolať svojmu otcovi, sa obloha nebezpečne zamračila. „Bolo to ako v zlom sne,“ spomína Marián. Keď po nich prišiel otec, okamžite nasadli a vyrazili smerom na Tatranskú Lomnicu. Ako postupovali vyššie, stromy sa čoraz viac zhusťovali. Premávka viazla. „Cesta nám trvala takmer dve hodiny. Niekto povedal, že sa ktosi stratil v lese,“ pokračuje v spomienkach na dramatické chvíle. Hasiči okamžite zvolávali dobrovoľníkov, ktorí im mali pomôcť hľadať strateného.
Všetky autá zostali na ceste stáť až do rána. Marián s bratom a otcom sa rozhodli ísť radšej peši. Auto nechali na mieste, na ktorom im naň nemohli padnúť stromy. Brodili sa cez pováľané stromy, ktoré mali neskutočnú hrúbku. Išli po tme, čo ich situáciu ešte viac zhoršovalo. Našťastie sa im podarilo dôjsť na chatu. Ani keď si ľahli do postele, nemohli zaspať. „Stále bolo počuť hrozný vietor a lámanie stromov. Bezmocní sme čakali, kedy nám vietor rozmláti okná,“ hovorí Marián. Keď sa ráno zobudili a uvideli následky veternej smršti na vlastné oči, nebolo im vraj všetkojedno...
