Minulý týždeň na charitatívnej akcii predstavila vernisáž autentických fotiek zo Špeciálnej základnej školy internátnej na Červeňovej ulici v Nitre. Jej objektom už nie sú len modelky, slávne ženy či „smotánka“. Do oka jej padli a čoraz viac si ju získavajú hendikepované a opustené deti. Vizuálne približuje prostredie a atmosféru, ktorá ju ako človeka zaujala. „Napriek tomu, že sú rôznym spôsobom hendikepované, dokážu byť šťastné vo svojom svete,“ tvrdí.
Palculienka
Ivona sa zapojila do projektu Kráľovstvo za nehu. Cieľom je nájsť dobrovoľníkov, ktorí by pomáhali deťom v detských domovoch. Ona mala vytvoriť kolekciu emotívnych fotografií. Detský domov v Martine si vraj vybrala preto, že bol najústretovejší. V prostredí opustených, hendikepovaných a chorých detí strávila tri dni. Všade mala otvorené dvere, a tak prenikla do ich životov. Ročná Palculienka veľká ako štvortýždňové dieťa, ktorú v tamojšom domove v apríli spoznala a vyfotila, nedávno zomrela. Ivona mala pocit straty, veď s mnohými deťmi sa zblížila.
Len žiadne drastické fotky
Podľa nej sa bežný človek do podobných zariadení nedostane, pretože sa ho problematika netýka. Fotografia môže dva svety, oddelené stenami školy, priblížiť. „Sama som matka, takže k deťom mám vzťah. Osobnostne som dozrela už aj na neštylizovanú, čistú fotografiu. Celý život ma trápila akási povrchnosť módnej a showbiznisovej fotky. Neopúšťam ju, ale myslím si, že naturálne obrázky ma môžu v mnohom obohatiť. Nechcem ich však uchopiť za nesprávny koniec a robiť drastické fotky hendikepovaných detí. Pokúšam sa zachytiť radosť v ich očiach, predmety, z ktorých sa tešia, aj to, čomu sa na hodinách v špeciálnej škole venujú,“ hovorí Ivona.
Našli sa aj takí, čo ju presviedčali, aby ostala pri módnej fotografii. „Robia ľuďom radosť, často zdvihnú sebavedomie. Počula som dokonca, že zachraňujú vzťah. Neraz mi už povedali, že muži až pri pohľade na fotku svojej priateľky či manželky si uvedomujú, akú krásnu partnerku majú. Takže pri módnej fotografii určite zostanem. Aj keď je úplne iná ako naturálna. Má svoje zákonitosti, veď nikto na takej fotke nechce mať kruhy pod očami alebo vrásky.“ Autentické fotky ale vznikli z charitatívnych dôvodov a aj preto majú svoj význam. Rodičov hendikepovaných detí Ivona obdivuje. „Ja by som sa takého dieťaťa určite nezriekla. Pokiaľ by bolo v mojich silách, vychovávala by som ho doma, ak by sa to nedalo, snažila by som sa mu nájsť vhodné špe-
ciálne zariadenie.“
Dcéra sa hrá na fotografku
Jej vlastné deti - Olívia a Jasmína - sa vďaka projektu po prvý raz stretli s pojmom detský domov. Spolu s mamou si na počítači prezerali fotografie, ktoré vznikli v Martine. „Sedeli ako päť peňazí a počúvali. Téma ich veľmi zaujala a na fotkách si našli svojich obľúbencov. Nechápali však celkom, prečo niektoré deti nemajú rodičov, prečo ich otec a mama nechceli.“
Prvým impulzom, ktorý posunul Ivonu Oreškovú k jej dnešnému remeslu, bola jej mama. Myslí si, že cit pre fotografiu zdedila. Talent neskôr rozvíjala na špeciálnych odborných školách. „Dobrý fotograf musí mať vrodený talent, ale aj úsilie, aby svoje gény rozvinul.“ V súkromí Ivona paradoxne nefotí, počas dovolenky fotoaparát do rúk neberie. Považuje ho za pracovný nástroj a na dovolenke si chce predovšetkým oddýchnuť. Pekné chvíle a zvláštne obrazy vychutnáva pohľadom, spúšť ale netúži stláčať vždy a všade. Ani svojim deťom nevnucuje fotografovanie, hoci Olívia a Jasmína milujú pózovanie. „Možno foteniu prídu jedného dňa na chuť. Stále ma totiž vidia fotografovať, chodia so mnou do ateliéru, sledujú, ako líčim modelky. Staršia sa už na fotografku hráva,“ priznáva Ivona Orešková. Sama je pred objektívom nervózna, vraj vie o svojich nedostatkoch. Keď nie je spokojná so svojou podobizňou na fotke, nekritizuje. Jednoducho fotografiu roztrhá.
