Milí priatelia nitrianskeho basketbalu, verte mi, že sa mi tieto riadky nepíšu ľahko...
V sezóne 1999/2000 ma môj bývalý tréner pán Cibuľka oslovil, či nepomôžem nitrianskemu basketbalu. Pomohol som a chlapci sa vtedy umiestnili na peknom, aj pre mňa prekvapujúcom treťom mieste, čo bol skok dopredu o sedem priečok. Pri basketbale som od tohto času zostal a od sezóny 2000/2001 som ho ako hlavný sponzor a neskôr ako majiteľ klubu zo všetkých síl podporoval. Hneď v tento súťažný ročník sme si stanovili cieľ - postúpiť do najvyššej súťaže, k čomu nám mal pomôcť aj príchod Nitrana Ericha Tábiho, bývalého reprezentanta Slovenska. Toto nám len o vlások uniklo, skončili sme druhí, pričom postupujúci ŠKP Bratislava sme porazili vo všetkých štyroch vzájomných zápasoch sezóny...
O to väčšia bola naša túžba zvíťaziť v nasledujúcom ročníku 2001/2002, čo sa nám pod trénerom Hrnčiarikom a postupne aj príchodom ďalších posíl - Nitrana Ľuba Gála a bývalého československého reprezentanta Jozefa Ďurčeka a slovenského reprezentanta Jána Drobného - aj podarilo. Plní optimizmu, že vytvoríme v Nitre jedno krásne športové divadlo, sme vstúpili do najvyššej súťaže ročníka 2002/2003. Ligu sme začali tromi prehrami a objavovali sa aj škodoradostné úškrnky, no na pomoc prišiel mnohonásobný najlepší tréner Slovenska Ľubomír Urban. Príchodom plejády aj ďalších kvalitných hráčov, bývalých reprezentantov svojich krajín ako Pavol Weiss, Miloš Babič (pre zaujímavosť, ako jediný z nitrianskych hráčov hral v NBA), či prvého amerického hráča v Nitre Andre Jacksona, alebo nezabudnuteľného strelca Denisa Mujagiča - len tesne ušlo finále, keď sme s Lučencom prehrali v semifinále 2:3 a v boji o bronz sme porazili Inter 3:1. Okrem Nitry sa zatiaľ nepodarilo žiadnemu nováčikovi, aby pri úvodnom ročníku v najvyššej súťaži získal hneď medailu. Omnoho viac ako medaila však tešila fantastická atmosféra pri týchto krásnych zápasoch.
V ročníku 2003/2004 sme na jeho začiatku po predchádzajúcej úspešnej sezóne a logicky očakávajúc veľkú pomoc od nitrianskeho okolia mali veľkú chuť dokázať, že Nitra môže byť aj najlepšia. Očakávanie veľkej pomoci však bolo len naším snom a realita bola diametrálne iná. V tejto divnej atmosfére ani príchod posíl Bielorusa Kudriavceva či Američana Waynea Clarka už nič nezmenil na tom, že Nitra o túto veľkú šancu v kľude a dôstojne sa pripraviť na boj o titul tejto krajiny dávno prišla... Nakoniec sme skončili štvrtí, čo síce potvrdilo, že Nitra určite patrí do špičky slovenského basketbalu, ale čo je horšie - s pocitom, že zostávame v tomto boji v nitrianskom regióne osamotení a čoraz viac bez pocitu domova.
V tomto čase optimizmus a logické očakávanie, že dlhodobú a kvalitnú prácu si zainteresovaní všimnú, ocenia ju a podporia, vystriedal keď už nie pesimizmus, tak minimálne „nitrianska realita“, čoho dôsledkom bolo i to, že i keď si Nitra vybojovala možnosť účasti v medzinárodnej súťaži FIBA (ktorých sa zúčastňuje 10 krajín), nenašiel sa nik z kompetentných, kto by sa o možnosť športového reprezentovania regiónu na medzinárodnom poli čo i len zaujímal. Dôsledkom bolo odhlásenie sa z tejto súťaže, ako aj odhlásenie nitrianskeho B-družstva z prvej ligy, kde ako nováčik takisto úspešne reprezentovali Nitru a skončili tretí (čo vlastne znamená, že B-družstvo bolo 13-tym najsilnejším družstvom Slovenska).
Po týchto udalostiach som bol rozhodnutý, že už neviem a ani nechcem ako bezdomovec ďalej v tomto meste pri športe pôsobiť. Keďže v tom čase malo už družstvo za sebou prakticky tri mesiace tvrdej prípravy na novú sezónu, a teda z úcty k hráčom, trénerovi Urbanovi, ktorého si ako profesionála veľmi vážim, sponzorom a reklamným partnerom a všetkým tým ľudom okolo basketbalu, ktorí zostali počas všetkých tých ťažkých rokov, som nakoniec súhlasil, že tento rok ešte dokončím. Nemalý podiel na tom mal tiež hlavný sponzor spoločnosť Casta s.r.o., ktorá aj v tejto situácii zostala pri tomto čistom športe a významne podporila túto aktivitu.
Nemôžem však nevyjadriť veľké sklamanie nad tým, že naša päťročná tvrdá práca zostala prakticky bez povšimnutia a v meste sa nevytvorili podmienky na kvalitný rast a stabilizáciu tohto športu. Preto aj po piatich rokoch sme naďalej bezdomovci bez vlastného zázemia a jasných pravidiel činnosti takéhoto klubu a myslím si, že pri mojom vedení by k zmene k lepšiemu zo strany kompetentných neprišlo. Preto som sa po zrelom uvážení rozhodol, že táto sezóna bude pod ŠK K CERO SPU NITRA poslednou, pričom vás všetkých pozývam vychutnať si tento posledný ročník, kde kolektív pod vedením Urbana je pripravený hrať s celým srdcom nielen za seba, ale aj za klub a za vaše mesto. Verím, že tak ako predchádzajúce roky zažijete nezabudnuteľnú športovú atmosféru v duchu fair-play. Chcem, aby sa tohto rozlúčkového ročníka mohol zúčastniť absolútne každý, kto takýto zážitok chce zažiť a preto som sa rozhodol, že na celú sezónu 2004/05 bude jednotné vstupné za 1 korunu. Prežite preto každý zápas tak, ako keby bol posledný...
Aj napriek sklamaniu mi ide o zachovanie tohto športu v Nitre, pretože viem, čo museli všetci tí nadšenci okolo basketbalu urobiť, aby vytvorili takéto krásne dielo. Verím, že vybojujeme najvyššiu súťaž pre Nitru aj na ďalšie sezóny a ako takú ju v máji bez akýchkoľvek záväzkov voči komukoľvek za 1 Sk odovzdám Mestu Nitra. Dúfam, že Mesto nájde vhodné riešenia na to, aby túto formu zábavy pre svojich obyvateľov ďalej zveľaďovalo...
Autor: Roman Cerulík, prezident ŠK K CERO SPU Nitra