Narodil sa pred šesťdesiatimi rokmi na Annu ako najmladší darček svojej mame Anne k meninám. Ako ukázal čas, bol to „darček“ aj tisícom ľudí, ktorí už viac ako štyridsať rokov chodia za ním do divadla. Duša Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka aj napriek tomu, že väčšiu časť roka žije v Bratislave, na svoje rodisko nedá dopustiť. Preto tu každý rok trávi dvojmesačné divadelné prázdniny aj so svojou najbližšou rodinou.
„Aj keby som dostal alebo vyhral dva poukazy na Bahamské ostrovy a mal by som si vybrať medzi pobytom na Bahamách a v Radošine, tak neváham ani minútu a poukazy by som dal niekomu, kto veľmi túži po exotickej dovolenke. Ja po nej netúžim. Radšej sedím v radošinskej krčme medzi ľuďmi, ktorých mám rád, a to by som nevymenil za nič na svete,“ hovorí Stanislav Štepka, ktorý sa v Radošine teší aj zo spoločnosti dvojročnej vnučky Ninky.
„Celý rok sa toľko narozprávam a tu, v Radošine, dokážem aj počúvať a naozaj mám čo počúvať. Napríklad pred pár dňami mi jeden chlap pílil v záhrade prerastené stromy. Keď mi začal rozprávať svoje príbehy, tak som si uvedomil, že by som ho vedel počúvať veľmi dlho, lebo to stálo za to.“
Radosť majstrovi Štepkovi robí tiež radošinský amatérsky súbor Hlavina, nad ktorým drží ochrannú ruku. „Mladí mi robia naozaj radosť. Teraz skúšame Konečnú stanicu, včera sme mali skúšku a milo ma prekvapili. Už vedia osemdesiat percent textov. Hlavina je moja láska a herci sú naozaj dobrí. Rád im odovzdávam, čo viem, a oni to prijímajú,“ vyjadril sa Štepka.
A čo dovolenkujúci jubilant odkazuje svojim rovesníkom?
„Všetkým tým, ktorí sa dožijú šesťdesiatky, by som povedal, aby nemali pocit akéhosi konca, ako ho nemám ja, ani mi to na rozum nepríde. Aby viac hovorili o tom, čo bude zajtra alebo o rok, o dva. Som možno posledný z tých bláznov, čo si myslia, že dobrý človek ešte stále žije, že tých s dobrými úmyslami je na svete aspoň o jedného navyše ako tých so zlými. Veď načo by to všetko bolo, keby sme tu boli len ako kamene, ako stoličky, nahádzané niekdenakope...“
Autor: mm