V Múzeu historických vozidiel, ktoré vlani zaniklo, mal svoj motocykel vystavený aj nitriansky exprimátor Jozef Prokeš. Odtiaľ ho previezol na chatu Hron na Počúvadlianskom jazere, ktorá patrí jeho rodine.
„Som fanúšikom starých strojov odkedy si vôbec pamätám. Drží ma to roky – už to nie je koníček, ale riadny kôň,“ hovorí Jozef Prokeš. Najväčšiu radosť vraj má, keď sa mu starý prístroj podarí „oživiť“ – ako napríklad rádiá z rokov 1920-29. Majstruje doma, ale aj na chate. Túto záľubu zdedil po otcovi, rovnako ako spomínaný motocykel JAWA - ČZ 250, rok výroby 1956. „Pamätám si, že som na ňom v sedemnástich jazdil najmä na výlety. Potom bol uskladnený v starej šope, ktorá pred 17-18 rokmi zhorela a motorka s ňou. Keď som bol vo vysokej politike, nemal som na ňu čas – opravil som ju až v roku 2000 s pomocou kolegov z Veterán klubu.“
Keby chcel, bola by vraj aj pojazdná. Kvôli zlodejom ale nie je. Nakoniec, ani Prokeša už jazda na motocykli neláka, nemá na ňom ani poznávacie značky. „Na chatu som ho spolu s ďalším motocyklom zo 70-tych rokov previezol na prívesnom vozíku pre kone (majú ho kvôli dcére, ktorá je vášnivou jazdkyňou – pozn. red.).“ Exprimátor si nepotrpí ani na motorkárske oblečenie, žiadne kožené nohavice u neho vraj nenájdete, radšej uprednostní montérky. „Som fanatik na stroje, nie jazdec,“ smeje sa. Koľko do vynovenia otcovej Jawy investoval, neprezradí: „Nie vždy je všetko len o finan-
ciách“. Druhú, mladšiu Jawu, si pred rokmi kúpil on sám – na súčiastky. Bola už vyradená, bez značiek.
Zrušenie motomúzea Prokeša mrzí aj preto, že bolo „výbornou propagáciou mesta za hranicami. Ako jediné na Slovensku bolo medzinárodne registrované.“ Veteranistom, ktorí po jeho zániku nemali kde „uskladniť“ svoje stroje, ponúkol priestory na chate. Ideálne by podľa neho bolo, keby boli motoveterány vystavené v rámci Poľnohospodárskeho múzea na Agrokomplexe, kde majú tiež „staré stroje“. Jeden z nich dokonca patril Prokešovcom. „Motor na ťahanie mláťačky som múzeu daroval začiatkom osemdesiatych rokov, keď kvôli výstavbe nového divadla búrali rodičovský dom. Nemali sme ho kde umiestniť. Pôvodne patril otcovi, ktorý bol voľakedy poľnohospodár. Po roku 1956 musel robiť s právnickým vzdelaním automechanika. A tak som doslova vyrastal pod autami. U otca v autodielni som prázdninoval radšej ako na kúpalisku,“ zaspomínal si Jozef Prokeš.
