Ultraľahké 278-kilogramové lietadlo typu FOX si Milan Frišo kúpil ako stavebnicu. Jeho zloženie trvalo asi 2500 hodín. „Má tú výhodu, že nepotrebujete hangár, v priebehu 2-3 minút ho môžete rozložiť a uskladniť hoci aj v garáži,“ vysvetľuje Nitran. Lietadlo zatiaľ zalietava v okolí Nitry, testuje jeho parametre a reakcie. „Všetko treba zapísať do letovej príručky,“ vysvetľuje.
Cestu do Chorvátska možno absolvuje už v júli. Ak poletí rýchlosťou 140 kilometrov za hodinu, už tri a pol hodiny po štarte sa môže kúpať v Jadranskom mori. „Úžasné je, že do výšky 300 metrov môžete letieť po celej Európe bez toho, aby ste sa museli niekde hlásiť,“ hovorí s nadšením. Jeho FOX je dvojmiestny, zmestí sa do neho asi desať kilogramov batožiny, dokonca má aj kúrenie. Frišo starší na ňom prvú zahraničnú cestu absolvuje so synom Milanom, ktorý je obchodný pilot. Keď povyrastú, zoberie aj vnukov Martina a Jakuba. Práve zo začiatočných slabík ich mien je poskladané identifikačné číslo lietadla „Maja“.
„V Chorvátsku som už lietadlom bol v 70-tych rokoch, keď som profesionálne lietal ako práškar na čmeliakoch,“ dozvedáme sa od Nitrana, ktorý plánoval zdolať aj Saharu. Práve na tento účel si v roku 1996 upravoval svoj prvý Fox. Spolu s partiou ďalších slovenských pilotov ultraľahkých lietadiel chceli nad púšťou preletieť tritisíc kilometrov a zapísať sa tak do Guinnesovej knihy rekordov. V Alžírsku však bola vtedy pohnutá doba, preto sa tento pokus nakoniec nerealizoval.
„Dokedy budem zdravý, budem lietať, lebo nič iné robiť neviem,“ smeje sa niekdajší reprezentant ČSSR v bezmotorovom lietaní. Po šesťdesiatke musí chodiť každý polrok na zdravotnú prehliadku, raz ročne je povinné preskúšanie z predpisov a metrológie. Lietadlá ho zlákali ešte ako malého chlapca v časoch vojny. Jeho bratranec vtedy pracoval v továrni, kde sa vyrábali. „Potom som začal modelárčiť, venoval som sa hlavne sieňovým modelom. Aj teraz ich ešte sem-tam postavím pre vnukov.“
Najväčšou pýchou Nitrana je unikátna zbierka 120 lietadielok z roku 1939. „Vydali ju v Berlíne, bola určená najmä pre delostrelcov, aby vedeli rozpoznať lietadlo protivníka. Kompletizoval som ju asi päť rokov, mám aj originálne debny. Na Slovensku som jediný, na svete je nás len vyše dvesto.“ Asi pred tridsiatimi rokmi prejavil o Frišovu zbierku záujem aj riaditeľ múzea vo Washingtone, ktorý kvôli nej osobne pricestoval do Nitry. Za jedno lietadielko núkal niekoľko stoviek dolárov. Milan Frišo ako správny zberateľ nič nepredal.