Marius Massanyi meria cestu zo Štokholmu do Nitry dvakrát ročne. Pedagóg súkromnej umeleckej školy, ktorej absolventmi sú dizajnéri svetovej značky Ikea, je jediným synom významného nitrianskeho maliara Edmunda Massá-
nyiho. Vo Švédsku žije vyše tridsať rokov, no jeho synovia vraj majú najkrajšie spomienky na detstvo v Nitre. Chodievali sem pravidelne na prázdniny. V činžiakoch blízko Kmeťkovej mali kamarátov, ktorí ich zoznamovali so slovenčinou i nitrianskym jazykom ulice.
Silný umelecký vplyv otca
„S otcom sme často diskutovali o výstavbe obrazu, farebných teó-
riách, kreslení figúry či kompozícií. Neformálne a prirodzene. V ateliéri sme vymýšľali spolu. Bol abstraktne mysliacim maliarom a rád experimentoval, ale bol aj reportážnym výtvarníkom. Mal som päť rokov, keď ma naučil vnímať džez. V tridsiatych rokoch hral na saxofóne,“ začal svoje spomínanie na otca Edmunda Mario. V tom, čo mu odovzdal, pokračoval štúdiom hudby a architektúry. „Vnímal som jeho prácu v porovnaní s profesiami rodičov mojich vrstovníkov ako niečo zvláštne a výnimočné. Nevedel som si to v hlave vtedy presne formulovať, no bolo to veľmi zaujímavé a dobrodružné. Mal som asi osem až desať rokov, keď ilustroval knihy. Všetky som ich prečítal už v rukopisoch. Nosil si ich do kaviarne, kde si príbehy čítal a robil k nim malé skice. Obdivoval som jeho vedecký prístup k ilustrovaniu. Ponoril sa do každej problematiky a detailne chcel spoznať všetko, čo s ňou súviselo. Až potom začal kresliť - kone, indiánov, ich autentický výzor, šaty, prostredie, príbytky... Nevymýšľal si, aj keď sú jeho kresby v knihách svižné. Naučil ma, ako vyhľadávať informácie. Jeho puntičkárska príprava ma inšpirovala. Odvtedy nosím v sebe presvedčenie, že najväčším dobrodružstvom, ktoré môžeme v živote zažiť, je odhaľovanie nových poznatkov.“
Mariusove túlavé topánky
Edmund Massányi precestoval svojho času Taliansko, Egypt, Grécko, Turecko a severnú Afriku. Podľa otcovho vzoru sa dospelý Mario rozhodol pre odchod do Nemecka a Švédska. Po štúdiu architektúry na bratislavskej vysokej škole ho objavil Braňo Hronec a angažoval v roku 1964 do jeho prvého medzinárodného orchestra, kde spievala vtedy vychytená Jana Beláková. Marius s nimi precestoval väčšinu krajín vtedajšej západnej Európy, no po štyroch rokoch ho kolotoč slobodného umelca tanečnej produkcie unavil. Nepovažoval ho za perspektívu, ale len za akési chlapčenské huncútstvo. Otec medzitým zomrel na zákernú chorobu a v Československu sa zmenili politické pomery. „Chcel som ísť študovať architektúru do Zürichu, prijali ma, no nedostal som víza. Podľahol som nátlaku kapely ísť si naposledy spolu zahrať do Švédska... Začal som tam študovať švédčinu, o rok neskôr aj architektúru a súčasne som hrával so Švédmi v Štokholme. Netrvalo dlho, zaľúbil som sa do typickej plavovlasej Švédky, vzali sme sa a v krátkom čase sme mali dvoch synov. Práve vtedy bola najväčšia nezamestnanosť v architektúre a „letela“ ilustrácia, vyštudoval som teda ešte grafiku,“ vraví slušnou slovenčinou Massanyi. Zdôrazňuje však, že severský pojem ilustrácie je komerčný a predstavuje predovšetkým reklamu. Každý rok sa jej štýl mení podľa rôznych vplyvov.
Ikea a dizajnérstvo
„Manželka je učiteľka, zbožňuje a učí deti predškolského veku (vo Švédsku do siedmich rokov - pozn. autorky). Aj mňa vždy priťahovala pedagogická práca a kontakt so žiakmi. V sedemdesiatom ôsmom som si rozšíril obzor stážou u renomovaných umelcov v New Yorku. Tridsať rokov vyučujem na Anders Beckmanns Schola of Design. Žiaci si môžu vybrať z odborov grafický komerčný dizajn, priestorový dizajn a módne návrhárstvo. Medzi vlastníkov školy patrí spoločnosť Ikea. Jej dizajnéri sú poväčšine naši najlepší žiaci,“ vraví Marius. Je profesorom odborov kresba nahej figúry, kresba oblečenej figúry a náuka o farbe. „Tamojší žiaci majú absolútnu moc. Pedagógov hodnotia a keby neboli so mnou spokojní, na druhý deň som na dlažbe. Je to krutý systém, lebo vyučujúci nemajú žiadne zmluvy. Pre školu pracujeme len na základe ústnej dohody.“ Štúdium je drahé, semester za 26-tisíc švédskych korún. Žiaci majú teda buď solventných rodičov, alebo si vezmú študentskú pôžičku od štátu. Donedávna bežne pracovali popri štúdiu v reklame a zarobili 30-tisíc, no v súčasnosti je v útlme a práce je v nej málo.
Švédski umelci sú boháči
Voľná tvorba sa podľa Mariusa Massanyi vo Švédsku nedá robiť bez vedľajších príjmov. „Ak chce umelec tvoriť, musí mať buď sponzora alebo stály vedľajší príjem, aby mohol mať ateliér, ako donedávna ja. Niekedy som mal rozpracovaných až deväť prác pre zákazníkov. Pracoval som pre veľ-
ké firmy – Siemens, Philips, Ericsson... Vyrábal som animované seriály pre časopisy na pokračovanie. Bolo to náročné a prácne, no výborne platené... Niekedy som bol prácou zavalený, inokedy opačne. No vždy som sa udržal nad vodou. Je bežné, že výtvarníci pracujú v nemocnici či blázinci, aby prekonali nepriaznivé obdobie,“ prezrádza o realite všedného dňa Marius. „Švédski umelci pochádzajú buď z aristokratických vrstiev alebo ich dotuje partner. Paradoxne Švédi, ktorí chodia otrhaní a úboho oblečení, sú výtvarníci s tučnými kontami. Tí si môžu dovoliť prezentovať sa výlučne umelecky a nemusia ísť „prostituovať“ do iných pracovných odvetví.“
Synovia svetobežníci
Vždy mu bola najbližšia abstraktná tvorba. Pre Mariusa Massanyi sú moderné obrazy vizuálnou hudbou. Isto preto, že majú architektonický nádych. No počas rokov mala jeho prax veľmi široký záber a inšpirovala neskôr i jeho synov.
„Nikdy som ich výtvarne neusmerňoval. Napriek tomu obaja vyštudovali grafický dizajn. Starší Michael absolvoval ešte scenáristiku so zameraním na reklamný film a rockvideo. Dnes 33-roný „Miško” pôsobí v Londýne. Takto ho zaali vola najskôr v Nitre, no prischlo mu to a hovoria mu tak v Štokholme i Londýne,” smeje sa otec. Mladší 30-ročný syn Paulo vyštudoval kameru v Los Angeles a pracuje ako grafický dizajnér v reklamnej agentúre.
„No Miško ani Paulo nemaľujú, i keď ako deti nakreslili niekoľko senzačných vecí. Až som im závidel a zavesil som si ich v ateliéri. Obrazy svojho nitrianskeho starého otca im imponujú, no realita vo svete je dnes taká, že profesia maliara je nemoderná a prekonaná. Maliarstvo je už v podstate mŕtve,“ uzatvára rozprávanie o troch generáciách rodinnej ságy výtvarných umelcov Marius Massanyi. SilviaStruhárová
