Eva Orlíková z Nitry je doma so svojou ťažko postihnutou dcérou Zuzanou už päť rokov. Peňažný príspevok za opatrovanie dieťaťa jej znížili o tisíc korún. Krátenie dávok považuje za necitlivé. Zdôrazňuje, že nemôže ísť pracovať, jej dieťa ju potrebuje celý deň.
Eva, najmladšia zo štyroch detí, nedokončila gymnázium. Peňazí doma nebolo nazvyš, tak sa vyučila za zvrškárku gumovej obuvi. Sedem rokov zarábala v obuvníckej fabrike v Partizánskom a večerne študovala na strednej ekonomickej škole. Padla do oka vedúcemu výroby. Čakali spolu dieťa a po jeho narodení sa chceli zobrať. „Na pôrodnici mi povedali, že Zuzanka má skrátené vnútorné šľachy a ochabnuté svalstvo. Neskôr jej zistili poškodenie mozgu. Známi mi radili, aby som ju dala do ústavu. Cítila som morálnu povinnosť vychovať ju. Jej otec postupne ustupoval z nášho vzťahu. Po troch rokoch s nami úplne prerušil kontakty, no na dieťa do osemnástich rokov platil,“ spomína. Matka skúšala Zuzane všelijako pomôcť. Raz navštívila aj babku – liečiteľku. „Na lopatku dala uhlie, z ktorého sa dymilo a krúžila okolo malej. Pýtala sa ma, či som schopná prevziať na seba jej bolesť. Do mesiaca sa jej naozaj polepšilo. Mohol to byť aj dôsledok intenzívnej rehabilitácie,“ usmieva sa Eva. Presťahovala sa do Nitry, kde bola široko-ďaleko jediná pomocná internátna škola. Zuzana ju dokončila v osemnástich a odvtedy je doma na invalidnom dôchodku. Vie iba poutierať riad, utrieť prach, vysypať smeti.
„Každé krátenie dávok je pre nás ťažké. Vo februári som dostala 5 215 korún, z toho tritisíc sú poplatky za energie a nájomné. Žijeme skromne z dcérinho dôchodku. No i tak celý rodinný rozpočet padne na stravu. Postihnuté dieťa však potrebuje svoje. Len okuliare pre ňu stoja najmenej tisícku. Musí tiež nosiť ortopedickú obuv šitú na mieru,“ vysvetľuje Eva Orlíková, ktorá je podpredsedníčkou Združenia na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Nitre - bej-