Starí Slovania pochovávali mtvych pod lipu, ktorá je symbolom Slovanstva. Prevládajúcou drevinou našich cintorínov je však tuja, pochádzajúca zo Stredomoria. Cudzia drevina vytvára dojem, akoby cintorín nebol súasou krajiny. Od tradície sa teda vzaujeme.
„Slovanské hroby boli jednoduché kopeky so zeleným kobercom. Spoiatku pochovávali príbuzných veda svojich príbytkov, neskôr na kopec pod stromy. Verili, že duch loveka prechádza do stromu. Zomrelý mal z kopca lepšie vidie, o sa deje v ich dedine a mal by bližšie k Bohu. Tento zvyk pretrvával do stredoveku. Dnešné cintoríny sú zabetónované plochy, ktoré nepotrebujú pravidelnú údržbu. Prevládajú na nich umelé kvety. Súvisí to s hektikou života. udia nemajú as chodi na ne asto,“ hovorí záhradná architektka zo Slovenskej ponohospodárskej univerzity v Nitre Anna Dobrucká. Aj hrob chcú ma udia prakticky o najbližšie k bydlisku. Dá sa to ilustrova v meste pod Zoborom. Najväší záujem o posledné miesto odpoinku je na mestskom cintoríne a nie aleko od obytných domov na cintoríne na Cabajskej ceste.
Ešte na zaiatku dvadsiateho storoia sa cintoríny v meste a na dedine odlišovali. Vidiecke boli viac trávnaté a bohaté na výzdobu kvetov. Dnes sa rozdiely zmenšujú. „Dedinským cintorínom najmä na južnom Slovensku chýbajú stromy. Cintorín je pietne miesto, kde sa lovek má stíši a rozjíma. ažko sa mu to podarí, ke hroby od obytných domov oddeuje iba priehadný plot. Drevené a liatinové kríže i sošky nahradili drahé náhrobné kamene, ktoré sú asto bez nápadu,“ povedala architektka. Všimla si, že v Maarsku dávajú na hroby drevené plastiky namiesto krížov a tento zvyk sa už objavil aj u nás v pohranií. - bej -
