Pivnica a šatník
ako múzeum
Exponáty pána Vaška dnes zapajú šatník aj pivnicu, stalo sa z nich malé múzeum. Na stenách visí viac ako dvestopädesiat výrobných štítkov (najstarší je z roku 1896), dopajú ich dobové píšaly, lampáše, manometre...
„Koko som sa kvôli nim nachodil po kovošrotoch,“ spomína si zberate na asy, ke sa likvidovali parné lokomotívy. Neváhal vtedy vycestova ani do iech. Prinesený kúsok si potom doma vlastnorune zreštauroval.
Neodolal ani vláikom. as z nich je vystavená na chodbe panelákového bytu. „Deväde-siat percent modelov zodpovedá reálnej skutonosti, jazdili v pädesiatych až osemdesiatych rokoch. Napríklad v Rumunsku i Bulharsku sa niektoré používajú dodnes,“ vysvetuje Vojtech Vaško.
„V Prahe vyjde teraz jedna takáto lokomotíva aj pätnástisíc eských korún. Ja som za u dal pred pätnástimi rokmi sedemstopädesiat,“ ukazuje nám jeden zo svojich vzácnych modelov.
Pýchou nitrianskeho zberatea je aj viac ako pätisíc farebných diapozitívov a trinás albumov, plných fotografií našich i zahraniných vlakov. Viaceré zábery urobil osobne a neváhal pri tom riskova. „Za komunistov nebolo dovolené foti na železnici. Mal som kvôli tomu problémy, veakrát ma za to naháali. eskí kolegovia boli dokonca dva dni „zabásnutí“, filmy museli znii,“ spomína si.
Zbierku dopajú odznaky, známky s tematikou železníc a asi tridsiatka videokaziet, ktoré si pán Vojtech priviezol z Prahy. Zvenené sú na nich parné lokomotívy, ktoré už dnes jazdia len pri špeciálnych príležitostiach.
Exponáty za peniaze
zberate nevymení
Ku každému exponátu viažu zberatea spomienky, presne si pamätá, ako, kde a kedy ho získal. „Za všetkým bolo treba ís, ni za mnou neprišlo samo. Manželka by bola dnes najradšej, keby som to predal. Ale ja by som sa toho nevedel vzda.“
Niektoré tabuky z parných lokomotív majú hodnotu aj tri-štyritisíc korún. So súasnými sa vraj nedajú ani porovna. „Dnes už tomu výrobca nevenuje takú pozornos, ani o do kvality ani estetiky. Namiesto bronzu a železa sa používa obyajný tenký plech. Nie je to už ono, parné lokomotívy mali väšie aro. Posledný typ bol u nás vyrobený v roku 1957 v Škodovych závodoch.“
Parné mašinky boli menej zranitené
Parným mašinkám napokon koncom sedemdesiatych rokov navždy odzvonilo. Vojtech Vaško hovorí, že z ekologického hadiska neznamenali také zlo ako jej motorové nasledovníky.
„A boli menej zranitené. Mali jednoduchý prevodový mechanizmus, stailo len trošku oleja, vody, uhlia a išlo to. Iskrenie z ruša sa dalo obmedzi pomocou kropiaceho zariadenia dymnice. Pozdž železnice boli ochranné pásma, kde družstevníci pre istotu nesiali. Pre prípad, že by vietor zaniesol iskru alej, sledovali úrodu pri trati brigádnici,“ vracia sa s nostalgiou do minulosti nitriansky zberate, ktorý vypravuje vlaky zo stanice v Lužiankach. Obas „odpíska“ aj parnej železnike, ide však už iba o historický exemplár, ktorý premáva poas výstav na Agrokomplexe.
Miriam Hojušová
