Manželia z obce Dolný Ohaj v Novozámockom okrese ukonili svoju životnú pú vo štvrtok 7. novembra na dolnoohajskom cintoríne. Štyridsasedemroná Mária zomrela vo vlastnom dome rukou svojho manžela Jozefa, ktorý po tomto hroznom skutku siahol i na svoj život. Nástrojom mu pri tomto ine bola strelná zbra. Dokonal na lôžku v novozámockej nemocnici.
„Mala som pekné detstvo,“ spomína si na rodiov dcéra Janka. Nemáme dôvod neveri jej. Márii a Jozefovi sa narodila z lásky. Bola svetlým bodom ich spoloného života. Len nedávno sa vrátila po ronom pobyte z cudziny. „Ešte som sa nestihla zvíta so všetkými príbuznými a priatemi, preto sme boli v nedeu v Mojzesove u maminho brata. Odtia sme išli na erník k babike. Vládla tam vemi dobrá atmosféra. Ešte aj ke sme išli páli svieky na cintorín, otec bol veký optimista. Vôbec nebolo bada, že je chorý.“
Janka sa v tú osudnú nedeu 3. novembra pred veerou ešte zastavila u strýka. Ke sa vracala domov, už od zákruty si všimla tri svetlá. „Bolo mi jasné, že to nie je dobré znamenie. Svietilo sa v garáži, kde sa zdržuje otec, ke si vypije a zaína by agresívny. To sa dialo posledné dva roky, iná to bola najväšia láska, akú som kedy videla. alšie svetlo bolo na druhej strane, ako býval dedko. Tam sa mama utiekala, ke bolo zle. Tretie svetlo išlo z pivnice,“ vracia sa k osudným okamihom Janka. „Išla som ku garáži a už od brány som poula, že otec vyía. Také zvláštne zvuky, ako keby sa zbláznil, pomyslela som si. Bála som sa otvori dvere. Boh ma osvietil. Nešla som dnu. Namiesto toho som zazvonila pri dverách domu. Nikto neotváral. Vtom som zazrela nášho psa, našu Brendu, ako ide sama. Ona chodila vždy s mamou. Tušila som, že je zle. Bu je mama u svojej sestry, kam sa utiekala aj predtým, alebo sa nieo stalo. Mala som vybitú batériu na mobilnom telefóne, nemohla som telefonova, tak som sa rýchlo ponáhala ku kamarátke, ale nikto mi na zvonenie neodpovedal. Rýchlo som zvonila aj otcovej sestre, no mama nebola ani tam. Už mi to bolo jasné. Trikrát unikla smrti, ke som bola v Nemecku. Ja som jej povedala, že štvrtýkrát sa jej to nepodarí.“ Janka sa napokon stretla na polceste so svojim strýkom a spolu sa ponáhali zisti, o sa stalo. „Strýko stúpil na laviku, pozrel oknom do vnútra a skríkol, bože, ve ona leží v krvi. Vybil na dverách okno, ja som lopatou vybila alšie. Vošli sme dnu, rýchlo sme utekali k mame, i ešte dýcha. Strýko volal rýchlu pomoc i políciu. Mama bola mtva. Ke prišli k môjmu otcovi, on ešte žil, naložili ho na nosítka a na druhý de skonal v novozámockej nemocnici. Boh mu dal ešte chvíku života, nezomrel ihne, stihol prija sviatos chorých. Boh nechce smr hriešnika, chce, aby sa obrátil a žil. Preto v tomto zmysle pozerajme aj my, ako boh pozerá na hriešnika. Boh nenávidí hriech, ale hriešnika miluje,“ uzatvára Janka, ktorá statone nesie svoj kríž.
Květa Halásová
