Viliam Nisterenko a Martin Rui-der, obaja sedemdesiatdeväroní súputníci z Nitry, sú lenmi Chefra Kadiš, teda židovského Spolku mtvych. lenstvo ich oprávuje chodi na obrady k zomierajúcim alebo už mtvym Židom. Obrad je oista a zmierenie. Robia ho presne poda rituálu dvojjazynej príruky v hebrejine a nemine.
S chorým sa na sklonku života rozprávajú o jeho vzahoch. Prijmú ho k tomu, aby sa s rozhnevanými udobril a odchádzal z tohto sveta zmierený. „U zomrelého musí najskôr lekár konštatova smr. Ak zomrie v nemocnici, vybavujeme, aby ho nepitvali. V židovstve je totiž krv svätá. Keby sa pri pitve stratila, akoby sa stratila aj duša. U zavraždeného sa rituál nerobí,“ povedal Nisterenko a dodal, že na patológii s tým nikdy nemali problémy.
V márnici robia oistu tela tak, že vlažnou vodou umývajú jednotlivé asti, priom dodržiavajú postup z knihy. Jeden umýva, druhý sa modlí. Dosucha telo utrú a opä ho polejú, ím simulujú rituálny kúpe. Nasleduje obliekanie. Je jedno, i je lovek bohatý alebo chudobný, mladý alebo starý. Na druhý svet odchádza každý rovnako - v obleení z bieleho plátna. Starší Židia ho majú doma v almare. Kto rúcho ale pripravené nemá, tomu ho venuje židovská náboženská obec.
Nisterenko vyberá z tašky dlhú bielu košeu so šnúrkami. Po nej nohavice, ktoré sú dolu zošité ako dupaky. Ešte vyloví iapku ako pre kojenca. „Ke sa Žid ožení, dostane od nevesty biely pláš, iapku a modliaci rubáš tales. Berie si ich aj do hrobu. Z talesu pred vložením do truhly odrežeme strapce, akoby sme odrezali hriechy. Pod hlavu dáme vankúš z pláteného vrecka naplneného hlinou. Oi prikryjeme repmi, aby pri zmtvychvstaní neboli ožiarené božou žiarou a do rúk dávame halúzku ako symbol nového života,“ opisuje.
„Potom nasleduje obrad, ktorý robí hociktorý len obce, no v žiadnom prípade nie rabín. Ktokovek z prítomných môže nad hrobom reni. V smútonej rei pozostalí vyzdvihujú najmä dobrotu zosnulého a pozitíva. Už sa stalo, že istého bohatého muža oznaili nad truhlou za škroba a rodina to prijala. Odôvodnili to tým, že mohol da viac na innos obce, a nedal. Zvyknem potom prosi o odpustenie blízkych. Najbližšia rodina si vtedy poda starého zvyku natrhne šaty. udia sa vopred rozhodujú, i zvyk podstúpia alebo nie. V poškodených šatách príbuzní doma týžde smútia. Sedia pritom pokorne v kúte, v obuvi bez podrážky, na nízkom sedadle. ierna farba sa v židovskom zvykosloví nenosí,“ zdôrazuje Ruider.
Z márnice odvezú mtveho k hrobu a opä nasleduje modlitba. Niekedy sa na u horko-ažko zozbiera desa súvercov. Má ich by toko, koko bolo židovských kmeov. Ke sa zídu, mnohí majú s rozlúkovou modlitbou problémy. Nevedia totiž po hebrejsky, takže ju odriekavajú v nemine.
„Posmrtné rituály robíme najmä v Nitre, no volajú nás aj do Levíc, Šale, Vrábe i Nových Zámkov. Židovstvo vymiera a my dvaja nemáme koho zaui. Potešilo nás, že v Galante a Dunajskej Strede už majú na obrady mladú posilu,“ konštatuje Nisterenko.
Naposledy Ruider pochovával pred mesiacom v Nových Zámkoch. Obrad vždy robí zadarmo, no brat zosnulého Novozámana mu z vaky poslal dve tisíc korún. „Nenechal som si ich. Daroval som ich žene zo židovskej obce, ktorá je taká chudobná, že nemá ani na topánky. Potešila sa,“ hovorí muž, ktorý obradne pochoval desiatky Židov.
Na de Pamiatky zosnulých nesvietila na židovskom cintoríne žiadna svieka a hroby sa „neprehýbali“ pod kvetmi. Kvety považujú Židia za prejav radosti. Oni na hrob zosnulého dávajú kamienky. Uvedený de však nie je pre Židov významný.
- bej -
