Najmladší z rodu Hamrovcov i Inžinierska odysea, to boli „nesmrtené“ seriály Jaroslava Dietla, v ktorých tvorcovia jednu z hlavných postáv zverili Jaroslavovi Satoranskému. Pri našom stretnutí si zaspomínal na pravidelné zájazdy Divadla na Vinohradoch do Nitry ešte do priestorov dnešného Starého divadla. V „bielom dome“ DAB si zahral po prvýkrát a nevedel sa doobdivova jeho nádherných moderných priestorov. Na tradíciu stretnutí by vraj vemi chceli pražskí herci nadviaza a pokraova v nej. Najviac sa Satoranskému (na snímke) páilo v riaditeskej pracovni. Tam nám odpovedal na otázku, i si ešte pamätá na to, že by sa ho niekedy bola zmocnila tréma. V hereckých zaiatkoch sa mu to vraj stávalo asto, ale postupom asu sa to zmenilo len na také zvláštne vnútorné chvenie. Poda neho je tréma užitoná, lebo pomáha hercovi by v strehu.
Satoranský si v koženej sedake riaditene zaspomínal aj na ku-riózne historky, ktoré už v divadle zažil. „Hral som s nohou v sadre, aj so strácajúcim sa hlasom... Ale vždy sa hra muselo. Kvôli nakrúcaniu v Bratislave som raz takmer zmeškal divadelné predstavenie Cár Fjodor v Prahe. Lietadlo neletelo, lebo bola hmla. Vzal som si teda rýchlo taxík a telefonoval som do divadla, o sa stalo. Zaali za ma aj zháa záskok, ale predsa len sa mi to podarilo stihnú. Akonáhle si kolegovia všimli, že som dorazil, tak tú hru maximálne spomalili, aby som sa stail prezliec. Po niekokých reprízach si vtedy dokonca spomenuli aj na to, že ide o titul, ktorý sme mali poda originál ruského režiséra hra spomalene, ako pravé ruské divadlo. My sme si však tempo hry, pochopitene, prispôsobili nášmu kraju, ale v tomto prípade sme znova predviedli pomalé ruské herecké umenie. Napokon moje zdržanie hre prospelo, zapadol som do jej chodu a dohrali sme to bez toho, aby si diváci uvedomili, že v povetrí bol vôbec nejaký problém,“ s úsmevom podotkol Satoranský.
Silvia Struhárová
