„reč? Kde už odtiaľto pôjdem? Len na cintorín...” – hovorí pani Irena, obyvateľka jedného zo šiestich nevábne vyzerajúcich domov na Lukovom dvore. V ruke drží výzvu na vypratanie nehnuteľnosti, ktorú jej adresovala právna zástupkyňa majiteľov – reštituentov. Nie je prvá, jednu už dostala v roku 1997. Vtedy ale nikto nebral dokument vážne, všetci verili, že sa situácia nejako vyrieši. Veď ich predsa nemôžu vyhodiť na ulicu... Dnes si už tým nie sú takí istí.
„Majú na to právo, majú papiere, ale čo bude s nami?” - pýta sa mladá žena, matka štyroch detí. „Najstarší má jedenásť, potom mám prváčku, ďalší pôjde na rok do školy a najmladší nemá ešte ani tri,” vypočítava a sama sebe položí otázku, na ktorú dnes nikto nepozná odpoveď: „Kam pôjdeme?”
Najskôr práca, teraz byt
V šiestich dvojizbových bytoch na Lukovom dvore žijú dve rodiny s malými deťmi, štyria nájomníci sú už dôchodcovia. „Väčšina z nás kedysi robila na miestnom majeri, nájomné za byty sme platili Agrokomplexu. Keď sme sa dozvedeli, že to zreštituovali pôvodní majitelia, nemali sme obavy. Nečakali sme, že sa pre nás niečo zmení,” dozvedáme sa od žien.
„V roku 1996 za nami prišli s nájomnými zmluvami. Po jednom nás volali do kancelárie. Vošli sme a podpísali. Bolo to narýchlo, vraj sa ponáhľajú,” tvrdí pani Irena. „Dokument sme si prečítali až doma. Zistili sme, že sme podpísali nájomnú zmluvu na dobu určitú – na jediný rok. Prakticky sme sa tak vzdali nároku na náhradné ubytovanie.”
Nájomníci si priznávajú, že urobili chybu. „V právnych veciach sa nevyznáme, však sme celý život robili len v maštali. A viete, aká to bola rana, keď som odtiaľ musela po 33 rokoch odísť? Najskôr sme prišli o robotu a teraz sa máme ešte aj vysťahovať,” krúti neveriacky hlavou pani Irena.
Bez nároku na náhradu
Prvá výzva na vypratanie prišla už v júli 1997. „Mali sme sa vysťahovať do dvoch mesiacov, nič sa však nedialo. Mysleli sme si, že to prejde. Potom bolo ticho, až teraz koncom apríla sme dostali papier znovu – píšu, že máme odísť do tridsiatich dní.”
Právna zástupkyňa majiteľov vo výzve pripomína: „Ak bol nájom bytu dohodnutý na určitý čas, zanikne uplynutím tohto času. Keďže nehnuteľnosť užívate od 6.3. 1997 bez právneho dôvodu, podľa občianskeho zákonníka ste povinná sa z nej vysťahovať a nemáte pritom nárok na žiadnu bytovú náhradu.”
Čaká ich azylový dom?
„Aj oni odtiaľto museli v 50-tych rokoch odísť, zobrali im majer, kaštieľ aj role. Ale nevyhnali ich na ulicu...” – hovorí pani Irena. Na pôvodných majiteľov si spomína v dobrom. „Rodičia im chodili robiť. Keď mama s otcom zomreli, boli im aj na pohrebe. Nikdy sa nevyvyšovali. Pani M. bola dokonca na oslavách mojej štyridsiatky. To bolo ešte predtým, ako to zreštituovali. Aj potom som s ňou viackrát hovorila, nedávno mi poslala pohľadnicu.” Na dôkaz dobrých vzťahov nám ukazuje list, kde jej stará pani napísala, že nemusí platiť nájomné...
„Čo bude teraz? Príde advokát aj s policajtmi a vysťahujú nás? Alebo nás odpoja od elektriny a vody a my budeme nútení sami poutekať? Žijeme v neistote, už ani nejeme a nespíme. Peniaze na kúpu iného bytu nemáme.” Obyvatelia Lukovho dvora dúfajú, že sa ich ďalšou zastávkou nestane azylový dom. Miriam Hojčušová
