Kvalitných výrobcov huslí na Slovensku zrátate na prstoch jednej ruky. Patrí medzi nich aj Zoborčan Pavel Eliáš, ktorý pred niekoľkými dňami oslávil 55 rokov. V Slovenskej televízii o ňom pred tromi rokmi vznikol filmový dokument.
Na husliach hrával
už ako malé dieťa
V detstve sa takmer ničím nelíšil od ostatných detí. Behal za futbalovou loptou, v rokoch 1963 až 1966 bol brankárskou oporou hádzanárskeho oddielu Slávia VŠP Nitra. Po pracovnej stránke svoj život zasvätil Stavomontážam Nitra, kde vyše dvadsať rokov pôsobil ako revízny technik tlakových nádob a kotlov. V roku 1991 začal podnikať v oblasti inštalatérstva. Zistil však, že všetci okolo neho sa mali dobre, len on sa o tretej hodine v noci budil od starostí. V roku 2001 si povedal dosť a založil realitnú kanceláriu. Medzitým sa však kdesi v jeho vnútri ako niť prelínalo čosi, čo ho spájalo s husľami.
P. Eliáš hrával na husliach od detstva. Základy mu vštepoval učiteľ hudby, pedagóg Základnej umeleckej školy v Nitre František Nemrava, skutočný hudobný virtuóz a umelec.
Nemrava hrával v kostoloch a v kinách pred filmovými predstaveniami. Mal nádherne a hlboko znejúce talianske husle. V období nemej éry bol zároveň prvým filmovým hercom na Slovensku.
Strom sa musí
stínať v zime
„V Nitre som mal známeho horára, ktorý mi nesmierne fandil. Pochádzal z oblasti Lešti - Oremovho lazu. Všetci jeho predkovia sa dožili sto rokov, milovali hory. Od svojho otca sa dozvedel, v ktorú noc treba stínať strom na výrobu huslí,“ spomína si Pavel Eliáš.
Keď bolo v Hradci Králové v roku 1985 husliarske sympózium, na ktorom prednášal aj súčasný riaditeľ husliarskej školy v Cremone, odznela tu aj prednáška o podmienkach stínania dreva na výrobu huslí. „Na túto tému vyšiel článok aj v Hudobnom živote a presne sa zhodoval s postupom, ktorý mi opísal náš slovenský horár. Takto som ja jediný mal istotu, že viem nie „asi“, ale určite, kedy to treba robiť“. Stínanie súvisí s postavením mesiaca a musí to byť v zime. Podľa podobných „receptúr“ sa stína drevo, ktoré napríklad nehorí. Drevo na husle musí byť veľmi ľahké a húževnaté. Smrek, javor. „Na svete sa nebudú nikdy vyrábať lepšie husle ako stradivárky, pokým sa neodhalí postup ich výroby starými Talianmi. Samotný materiál je totiž iba zlomok toho tajomstva. Pri husliach je dôležitá aj konštrukcia korpusu. Ich nákresy nie sú na fotenie a neukáže vám ich žiadny husľový majster. Náčrty kreslím 30 rokov a ešte som nevyrobil dvoje rovnakých huslí. Každé ďalšie musia byť lepšie, kvalitnejšie, so silnejším a vycibrenejším tónom. Inak by niekde bola chyba. Najdôležitejšie na celej veci je, že som samouk. V Čechách majú okolo 200 husliarov. Je známe, že robia prekrásne husle, len majú jedinú chybičku - nemajú tón. Keby som sa učil u niektorého z nich, vedel by som teda vyrobiť po remeselnej stránke pekne vypracované husle, ale bez tónu.“
Husle P. Eliáša majú určite dobrý tón. Hrá na nich aj vedúci folklórneho súboru Ponitran z UKF Nitra Ing. Marián Járek. „Sú ľudia, ktorí husle kúpia a hneď ich predajú, aby na nich zarobili. Preto sa nevie, kto a kde na nich hrá.“
Laky si varí
podľa starých receptov
„Prvé husle som vyrobil v roku 1981. Prípravy trvali približne trištvrte roka. S kružidlom, kalkulačkou, lebo tu sa musí presne vypočítať každá krivka, sklon, k tomu štúdium literatúry... Zatiaľ som ich vyrobil dvadsaťpäť. Výroba jedného nástroja trvá približne 200 hodín bez lakovania. Ten schne asi osem týždňov pri siedmich vrstvách rôznych lakov. Sú vrstvy, ktoré stvrdnú za niekoľko minút, iné schnú aj niekoľko dní. Proces musí prebiehať v miernom vánku a v žiadnom prípade na slnku.“
Za všetky vedomosti o výrobe huslí ďakuje P. Eliáš Dr. Mikulášovi Kresákovi z Bratislavy, organológovi číslo jedna na Slovensku. On totiž z nemčiny a angličtiny preložil do slovenského jazyka všetku odbornú literatúru. Síce iba v niekoľkých kusoch, ale práve tu je prazáklad všetkých vedomostí zhotovovania huslí a tvorby lakov. „Ja si laky varím podľa 300 rokov starých receptov. Sú na báze propolisu, včelieho vosku, ľanového oleja...“
Stradivárky stoja milióny
Husliarska škola je aj vo Zvolene. P. Eliáš sa k jej výsledkom stavia skepticky a dúfa, že adepti týchto tried sa raz naučia robiť husle s ďaleko kvalitnejším tónom ako v súčasnosti. Hodnota kvalitných huslí sa pohybuje v tisíckach mariek. Na aukciách sa ceny stradivárok bežne vyšplhajú nad jeden a pol milióna dolárov. „Aj také som už držal v ruke. Bolo to v Bratislave v roku 1988, keď tu vystupoval slávny ruský virtuóz Gidon Grever. Boli to tie najúžasnejšie husle, aké dokážu vyrobiť iba hudobní majstri z Cremony. Zvukom dokážu zaplniť každý centimeter kubický kostola. Preto aj ja zvuk huslí skúšam vo veľkých miestnostiach. Nerobím ich ani kvôli peniazom, ani na objednávky. Je to moja záľuba. Zároveň mi je veľmi ľúto tých tisícok kubíkov rezonančného dreva, ktoré sa vyviezli zo Slovenska. Mrzí ma tiež, že stále sa tu nenašla vôľa a osobnosť, ktorá by na mieste vedľa DAB, kde stál Lenin, vybudovala namiesto cirkusového šiatra architektonicky pekný kultúrny stánok.
Hnevá ma tiež, že zo Slovenska sa do zahraničia stále načierno vyvážajú vzácne strunové nástroje. Vyznám sa v ich ohodnocovaní a viem, ako na takýchto obchodoch rôzni vagabundi zarábajú,“ prezradil nám P. Eliáš. Ondrej Sivčák
