KOMÁRNO. Perpetuum mobile - večný motor. Stroj, ktorému by stačilo dať počiatočnú energiu a potom by sa už krútil samočinne.
Koľkým ľuďom sa počas stáročí zahniezdil v hlave, koľkí obetovali desaťročia, aby ho vynašli a zaujali miesto na najdôstojnejšom tróne svetovej slávy.
Pokúšali sa oň napriek tomu, že Parížska akadémia už v roku 1775 povedala jednoznačné a razantné NIE.
Väčšina ľudí si tento záver osvojila – veď energia sa môže len premieňať, no nikdy nie stvoriť z ničoho.
Základom bolo koleso z bicykla
O nemožné sa dlhé roky pokúšal aj Michal Uhrin z Komárna. Podobne ako tisíce pred ním a určite aj po ňom sväto-sväte veril, že práve jeho prototyp sa podarí. Do stredu svojho „večného motora“ na drevenú os zavesil obyčajné koleso z bicykla. Bez plánu, len na základe fantázie začal k nemu prikladať ozubené kolesá, lišty, hriadele, prevody a ďalšie súčiastky z bukového, dubového, orechového, smrekového a javorového dreva. Na sklonku života takto vystružlikal vyše tisíc precízne zhotovených súčiastok.
Celá mašinka bola vysoká vyše dvoch metrov a rovnako dlhá – ani cez dvere predsiene by sa už nezmestila.
Namiesto stroja mohol vyrobiť spálňu
M. Uhrin bol zručný stolár a ako sám priznal, za dlhé hodiny prežité neprestajným vyrezávaním a potom prikladaním stále novších kusov by bol vyrobil aj štyri originálne spálne.
Nebanoval však za takýmto zdrojom zisku, veď vyrábať perpetuum bola pre neho celkom zaujímavá práca. Najmä keď človek ku koncu života zostal sám a živila ho iba nádej, že raz sa to predsa len roztočí.
Raz sa to niekomu musí podariť
Do domca na Špitálskej ulici v Komárne chodili „čudo“ obdivovať ľudia zblízka aj zďaleka. Jedni iba krútili hlavami, iní mávli rukou, väčšina však výtvory zručného a nadaného stolára obdivovala. Ale ani jeden návštevník neveril, že „to“ sa raz samo pohne.
Strojcu však nič neodradilo od roboty. Tvrdil, že ak sa „večný motor“ nepodarí zostrojiť jemu, určite sa k tomu dopracuje ktosi druhý.
Raz sa to predsa podariť musí, od toho ho neodhovorí ani sto parížskych akadémií.
Naplnenia svojho cieľa sa už nedočkal. Skonal približne pred štvrťstoročím a jeho výtvor sa ocitol kdesi na smetisku. Tým zhasla i iskierka nádeje, ktorú dlhé roky oživoval.
Na Michala Uhrina si dnes asi spomenie iba málokto. Ľudia sa totiž držia zásady, že pokúšať sa o nemožné je iba zbytočná strata času.
FRANTIŠEK BUDA
