NITRA. Herec Jakub Rybárik meria takmer dva metre. Svoju zaujímavú fyziognómiu si uvedomuje, ale ako herec chce zaujať hlavne svojou vnútornou výpoveďou. „Snažím sa držať pravidla, že treba vedieť o svojich dispozíciách, spoznať odlišnosti od iných hercov. No netreba na nich bazírovať. Akonáhle začnete na tieto veci tlačiť, obrátia sa proti vám," vysvetľuje najvyšší člen nitrianskeho divadelného súboru, ktorý sa stal takmer doktorom.
Priťahuje ho pocit predvádzať sa
V maturitnom ročníku si okrem VŠMU vyplnil aj prihálšku na Lekársku fakultu. „Keďže prijímačky z VŠMU boli skôr, výsledok som vedel už v apríli. Skúšky na medicínu som tým pádom robil pro forma. Ale aj tak som dosiahol vysoký počet bodov," spomína Jakub.
Mladý muž sa rozhodol ísť cestou divadelníka ako jeho starý otec, ktorý pôsobil v Prešove a Košiciach. „Začal som hrávať tých nasrdených neurotických slovenských chlapcov. A ja chcem hrať milovníka, po vzore môjho starého otca," hovorí herec. „Myslím, že je najzaujímavejšie pre ľudí hrať situácie bežného života. Tým sú vzťahy medzi mužom a ženou a princíp ako spolu komunikujú," dodal.
Láska k divadlu sa u Jakuba rozvíjala aj v detskom súbore Biele divadlo v Bratislave, ktoré navštevoval s krátkou pauzou až do konca strednej školy. Jakub hovorí, že pedagogička Nina Zemanová mala schopnosť priblížiť divadelný svet tou správnou formou. „Ale najviac ma na divadle priťahuje pocit predvádzať sa. Myslím si, že to má každý, kto robí toto povolanie. Každý herec je egocentrik, ktorý sa potrebuje trošku pomasírovať. Robí mi dobre sám seba nejak pocítiť," hovorí 22-ročný Jakub.
Postava mu musí byť blízka
Oficiálnym členom Divadla Andreja Bagara je od septembra minulého roka. Mladý talent stvárňuje Ondreja v Statkoch Zmätkoch, Jana v predstavení Piargy, Tima v komédii Sardinky na scénu, prosím!, Pinkyho v Divotvornom hrnci a Casha vo Veveričkách. V apríli sa predstavil ako rytier v Kráľovi Learovi.
Čerstvý absolvent herectva nerozdeľuje postavy na kladné, či záporné. Vyhovujú mu najmä tie, ktorých téma alebo príbeh mu je blízky. „Prostredníctvom nich sa môžem vyjadriť k témam. Pretože príbehy rozprávam cez seba, svoje videnie. A ak ho môžem spojiť s videním režiséra alebo kolektívu, je to strašne obohacujúce," vysvetľuje Jakub Rybárik.
V hrách človek skúma sám seba
Každá hra je podľa neho obrovská encyklopédia. Okrem toho, že človek skúma sám seba a svoje hranice možností a schopností, čerpá aj množstvo informácií. Tie treba vedieť správne naservírovať. „Ani pre mňa ako diváka vôbec nie je dôležité, či ma zaujmú celé tri hodiny predstavenia. Stačí mi, ak sa ma nejakým spôsobom to divadlo dotkne. Niekto zaintonuje nejakú vetu, prinúti ma nad niečím rozmýšľať alebo ma pobaví. Aj ja sa tak snažím pristupovať k herectvu," hovorí sympatický mladík, ktorý má už skúsenosti aj s televíznou kamerou.
Účinkoval v malých epizódnych postavách v seriály Mesto tieňov, Ordinácia v ružovej záhrade, či v zábavnej relácii Clever po boku Juraja Mokrého. No divadelné javisko má podľa Jakuba Rybárika neopísateľné čaro, ktoré prináša množstvo vtipných a nezabudnuteľných príhod.
„Namiesto listu som raz priniesol kladivo, alebo som na lístok napísal niečo vtipné. Je tiež zaujímavé, keď niekedy zle odhadnem dávkovanie pitného režimu a na javisku zistím, že nemám čas odísť. Potom prichádza naozaj veľká dávka koncentrácie," dodal s úsmevom herec.
