Článok pokračuje pod video reklamou
NITRA. Dramaturgička Veronika Gabčíková pôsobí v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre už pätnásť rokov. Začínala ako dramaturgička pre kultúrne podujatia a kmeňovým článkom sa stala po návrate z 5-ročnej materskej dovolenky so svojimi synmi, Jakubom a Jonášom.
„Tie roky, čo som s nimi strávila boli pre mňa najkrajšie a najťažšie zároveň. Deti potrebujú mamu, keď sú malé a žiadna kariéra nestojí za to, aby sa o tie chvíle prišlo," zdôvodnila dramaturgička. Dodala, že sa jej stala druhá najkrajšia vec v živote po svojich deťoch. Svojím koníčkom sa aj živí. „Divadlo je rehola, ale my sa stále hráme. Vytvárame nové svety. A odísť z reality do sveta, ktorý si človek sám vytvorí, je veľmi krásne," vysvetlila Veronika, ktorá sa k divadlu dostala už ako 13-ročná.
„Prijali ma do divadla Maják v Žiline, kde som bola asi štyri roky herečkou. Uvedomila som si, že ňou nemôžem byť, pretože moje kvality spočívajú v niečom inom," sebakriticky sa zhodnotila úspešná dramaturgička pochádzajúca z učiteľskej rodiny.
„Mám pred pedagógmi veľký rešpekt, pretože ich práca nesie so sebou obrovskú zodpovednosť. A hoci je náročné byť dieťa učiteľa, vychovali ma dobre. Pestovali vo mne vlastné uvedomovanie si dôsledkov. To isté sa snažím ja u mojich synov," povedala rodáčka zo Žiliny, ktorej sa Nitra stala druhým domovom.
„Je vo mne lokálpatriotizmus k rodnému mestu. Ale nie sú dôležité budovy, ulice, ale ľudia, ktorí v tom meste žijú. Medzi ľuďmi tu som si našla priateľov, ktorým verím bezvýhradne. Toto mesto je taktiež veľmi kultúrne, čo mi vyhovuje," vysvetlila svoj vzťah k mestu pod Zoborom dramaturgička celou svojou dušou. Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre je jej domovskou scénou, ktorú by v prípade ohrozenia dokázala brániť aj vlastným telom.
„Veľmi si vážim ľudí, ktorí v ňom pracujú, pretože sa snažia odovzdať zo seba úplne všetko. Keby náhodou niekto začal ohovárať divadlo, negatívne ho osočovať, vyrazím ako mama levica do boja a začnem škriabať, budem sa biť," povedala s úsmevom dramaturgička. Humor je pre ňu vyrovnávanie sa so skutočnosťou. Podľa nej, kým nejde o život, nejde o nič. „Človek nesmie nad nepodstatnými vecami rozmýšľať. Vždy, keď ma niečo vytočí, tak maximálne na 2 minúty. Preto to musím posúvať do roviny irónie. Hlavne voči sebe. Drží ma to v tvorivej oblasti," dodala.
