Ľubomír Urban má za sebou plodnú sezónu. Získal štvrtý titul v slovenskej lige, rozbehol tiež prácu s basketbalovou mládežou v Nitre. Po strhujúcom finále proti Pezinku je logicky v strede pozornosti, a bolo ťažké nájsť otázky, ktoré ešte v médiách neboli zodpovedané. My sme sa o to pokúsili.
Pred štyrmi rokmi po zisku titulu ste odišli z klubu do Čiech. Vtedy ste to zdôvodnili tak, že po úspechu prichádza prehnaná eufória, nepracuje sa dôsledne. Teraz je to v čom iné, že pokračujete?
- Keby som mohol meniť, mením. Nie som stopercentne presvedčený, či je dobré riešenie tu zostať, ale som tu zamestnaný na katedre a nerozmýšľam nad tým, že by som šiel inam. Pre mňa niet dôvodu ísť do iného extraligového klubu a zo zahraničia ponuku neočakávam. Navyše, naša rodina je usadená, po materskej dovolenke by už manželka chcela ísť do práce, mám tu extraligové družstvo, takže môžem tu pracovať.
Predchádzajúce dve sezóny sa pracovalo viac s mladými hráčmi, bez nejakého výsledkového cieľa. Tento rok sa zložil tím zo skúsenejších hráčov. Bolo to preto, že mal klub väčší rozpočet, alebo to malo nejakú inú príčinu?
- Začali sme s mladými pracovať v zmysle perspektívy, bolo to aj ekonomicky menej náročné. Ale ako som predpokladal, hlavne naši funkcionári neboli trpezliví, pretože nemožno očakávať okamžitý výsledok. Vidno to aj u nás na príklade mužského volejbalu. Hoci tu máme experta, nedá sa preskočiť naraz niekoľko krokov. Cítil som nervozitu a neochotu sponzorov. Tak som povedal pred sezónou manažérovi Polákovi, že musíme spraviť všetko pre to, aby sme urobili výsledok. Aby nám neodskočili sponzori. Všetci chcú byť prví, tak naše ideály, ako pomôcť mladým, išli bokom. Mladí si to aj tak nevážili a viacerí už pomaly ani nehrávajú basketbal, s výnimkou Rendlu. Potvrdzuje sa, že nepripravenosť z mládežníckych kategórií je obrovská, urobiť z nich extraligových hráčov je často utópia.
O vás sa hovorí, že mladý hráč buď pod vami vydrží a bude z neho niečo, alebo to vzdá a odíde.
- Dá sa to zjednodušene aj takto povedať. My však žijeme v akomsi komediálnom svete. Na Slovensku sa dáva do pozície modelu niečo, čo je podpriemerné, ľudia strácajú kontakt s realitou v okolitých krajinách. Ľudia sú leniví, u nás stačí k spokojnosti strašne málo. My sa tu nebudeme prispôsobovať podpriemerným hráčom. Ja nikdy nezľavím z nárokov, z prístupu k tréningovému procesu. Ide o to nájsť potenciál v hráčovi a prekonať jeho komfortnú zónu. S tým sa musí hráč vyrovnať.
Čo vás v sezóne najviac potešilo a čo najviac sklamalo?
- Uľahčilo nám robotu, že sme mali hráčov, ktorí sa vyvíjali a pochopili, čo sme od nich chceli. Akceptovali, že sa dá vyhrať šampionát a začali pre to aj niečo robiť. Oni si titul zaslúžili, bola to ich práca. A ak mám nájsť nejaké sklamanie, tak sme odohrali niekoľko zlých zápasov, ale netreba za tým hľadať veľké slová. Tie prepadáky boli práve podnetom na zamyslenie, a tak to musí byť. Hráči nie sú stroje, sezónu podľa všeobecného rámca spokojnosti fanúšikov nie je v ľudských silách odohrať.
Veľký podiel na titule má Eugene Lawrence. Bol to váš zámer hľadať práve takýto typ nezištného tvorcu hry a k nemu prispôsobiť skladbu tímu? Mali ste kritériá na hľadanie rozohrávača iné ako v minulosti?
- Nie, to sa nedá takto povedať. Ja viem, aké personálne zloženie by malo mať úspešné mužstvo, ale v našich pomeroch sa k nemu nemôžeme dopracovať. Skladba nášho celku bola zmesou určitých časových náhod. Lawrence prišiel ako posledné východisko z núdze. Takýchto basketbalistov je v USA možno milión, ale hlavné je, že zapadol charakterovo a nerozbil tím, ako jeho predchodcovia. Jeho príchod do Nitry však bola vyložene náhoda. Lawrence vie prenikať, keď sme mali k tomu aj Hilla a javil sa aj Tomek, mali sme obrovskú podkošovú hrozbu, a bolo k nim treba pridať strelcov ako Pohánka a Fapšo. Votroubka sme získali tiež náhodne, lebo sme hľadali iné parametre. Družstvo si však našlo vnútornú klímu, jadro hráčov si personálne sadlo a neboli medzi nimi tenzie.
Ponúkli by ste niekoho z tohto tímu do slovenskej reprezentácie?
- Máme tu starších hráčov, neviem, či ešte myslia na reprezentáciu. Tomek je stále mladší, ale otázne je, či sa na to cíti. Uvažovať sa dá o Červenkovi. Ekonomický osud slovenskej ligy je, žiaľ, taký, že buď tu hrajú mladí hráči, ktorí sa chcú predať von, alebo navrátilci zo zahraničia. Ak to poviem tvrdo - kto hrá celý život len slovenskú ligu, podľa mňa nie je basketbalista.
S manažérom Polákom sa poznáte dlhé roky. Niekedy vzniká dojem, že sú veci, ktoré mu vyčítate, prameniace z jeho impulzívnej povahy. Platí tu taká fráza, že s ním je všelijako, ale bez neho ešte horšie?
- Klobúk dolu, akú on dáva do basketbalu energiu, robí strašne veľa. Naše basketbalové oddiely však nie sú kluby v pravom slova zmysle. Klub by mal mať aj svoju historickú podstatu a stabilnú inštitúciu. Náš klub je ako vánok vetra, ktorý prebleskne a ak niekto odíde, padne celý ako domček z karát. V Európe sa ľudia menia a kluby existujú ďalej, u nás sa k tomu nevieme dopracovať. Ľudia, ktorí robia basketbal v Nitre, majú každý svoju robotu, obdivujem, že to robia ako hobby, ale potom sa stane, že tréner a hráči sú profesionáli, ale sme obklopení dobrovoľníkmi. Stačilo by pár ľudí. Keď si premietnem, koľko sme vyhodili peňazí do mnohých hráčov, mohol tu byť radšej profesionálny manažér, ktorý by sa staral o servis a zároveň aj zháňal peniaze.
Môže mať finančná kríza dopad na slovenský alebo nitriansky basketbal? Počúvame, že Komárno má vážne problémy.
- Určite bude mať dopad, mnohí si to nechcú pripustiť. Dnes je v kluboch akosi ticho, kádre sa veľmi nemenia. Všetci akože rokujú, ale nemajú istotu, čo bude. Dvanásť účastníkov v lige je nereálnych vzhľadom na potenciál hráčov, ktorý máme. Musí dôjsť k prirodzenému triedeniu. Ja si myslím, že minimálne polovica z klubov bude mať existenčné problémy.
Kedy sa začína s tréningovým procesom? A v akom zložení?
- Začneme pracovať v pondelok, veď už je prvého júna. Máme za sebou dva týždne doznievania emócií, ale vedenie už oslovuje hráčov. Som si istý, že Lawrenca neudržíme, má veľa ponúk. Bolo by to aj z hľadiska jeho ďalšieho vývoja nie celkom logické, aby tu zostal. Je však dobre pre náš klub, keď tu môžu hráči začínať kariéru, majú väčšiu motiváciu, ľahšie sa s nimi pracuje. Červenka asi tiež dostane angažmán v zahraničí, chce si to vyskúšať. Pohánkovi zmluva pokračuje a s ostatnými sa chceme dohodnúť. Teda máme záujem, aby zostali Hill, Votroubek, Tomek, Fapšo, Ivan, Vido, Hašan aj Stojanov. Azda nebudú mať prehnané požiadavky. Nebolo by múdre veľmi meniť tím. My musíme využiť ten pozitivizmus. Jednotnosť družstva sa umocňuje prirodzene, keď niečo veľké dosiahne, to družstvo potom hrá spolu akoby na „lacný benzín“. Máme tiež morálny záväzok voči divákom a sponzorom nezľaviť.
Prelaďme na inú tému. Zmenili vás nejako vaše malé deti? Zmenili nejako vaše návyky?
- Keď som mal dcéru v prvom manželstve, od roku 1993 som pôsobil ako tréner stále sám v iných mestách, jej detstvo som si veľmi neužil. V mojom dnešnom veku viem otcovstvo viac precítiť a tešiť sa. Už aj dcérka sa trošku zdvihla, nie je len bábätko a s nimi tráviť čas je pre mňa to najpríjemnejšie. Tento rok bol pre mňa veľmi ťažký, viedol som veľa tréningov aj v akadémii. Napríklad v utorky som mal 12 hodín basketbalu, vrátane hodín na univerzite. Preto som rád, že prichádzajú noví tréneri do akadémie, kde zostanem len v zastrešujúcej pozícii. Ja sa chcem venovať len seniorom, aby mi zostal čas aj na deti.
Pôjdete v lete aj na typickú rodinnú dovolenku k moru?
- Dva roky sa nám to nepodarilo, dcéra bola malá, ale tentoraz pôjdeme na sedem dní. Každý by si mal nájsť čas na dovolenku. Inak máme leto vyťažené viacerými basketbalovými aktivitami. V júli robíme dva kempy pre rôzne vekové kategórie.
V akom stave je vaša akadémia?
- Rozvíjame sa, máme ďalších trénerov. Peter Seman prevzal tím kadetov, bude to popri jeho hráčskych povinnostiach, pretože sa vracia do kádra Nitry. Pre nás je to obrovský prínos. Bývalý náš hráč a študent Martin Ňuchalík prevezme juniorov. Igor Gavalovič má najmladších, ktorých rozdelíme na dve kategórie. Ja budem všetkých trénerov zastrešovať, aby napĺňali naše predstavy.
Ako by ste charakterizovali vašu basketbalovú akadémiu?
- Nie je to pioniersky tábor. Privítame kohokoľvek, ale musí sa prispôsobiť režimu. Nemožno to brať ako doplnok, že príde raz za dva týždne. Musí byť jasne stanovené, kam smerujeme. Sú to iné veci, ako len tak si hodiť loptu, zahrať si basketbal a rodičia sú spokojní, že niekto sa im stará o dieťa.
Ešte sa vráťme k oslavám titulu. Boli vo vašom prípade naozaj bez alkoholu?
- Odkedy som sa vydal na cestu profesionalizmu v 1993, bolo treba sa postaviť aj k tomuto. Človek je v centre pozornosti a mal by byť vzorom aj pre hráčov. Nemôžem žiadať od mojich zverencov, aby dodržiavali životosprávu, keď ja by som robil niečo iné. Cigarety aj alkohol išli bokom, dodnes som mimo toho a ani mi to nechýba. Už ani blízki sa mi nepokúšajú naliať. Nevidím v tom žiadny zmysel. Tiež sa striedmo stravujem, jem menej mäsa, viac zeleniny a ovocia, k môjmu režimu patrí pravidelné cvičenie.
PaedDr. ĽUBOMÍR URBAN
* nar. 30. 10. 1956 v Partizánskom
* prezývka: Mexo
* trénerská kariéra: Nitra, Trenčín, Inter, Prievidza, Pezinok, reprezentácia SR, Prostějov
* najväčšie úspechy: štyri tituly v slovenskej lige (Inter, Prievidza a dvakrát s Nitrou)
* ženatý, dcéra Gabika (21), syn Ľubomír (4), dcéra Monika (2)
* pedagóg na katedre telesnej výchovy SPU v Nitre
S Nitrou má už dva tituly. Na snímke z roku 2005 je aj manželka Monika, ktorá pôsobila ako lekárka tímu. Foto: archív MY noviny
Ľubomír Urban myslí na budúcnosť, rozbehol prácu s mladými basketbalistami. Foto: Jakub Takáč
