Z kolárovského hradu zostala len omrvinka

KOLÁROVO. O kolárovskom hrade veľa toho nevedia ani domáci, nieto ešte ľudia z okolia. Nemožno sa tomu diviť. Z niekdajšej honosnej stavby vzdialenej od dnešného mesta na viac ako kilometer zostalo iba nevýrazné torzo. Keby však zostal stáť, mohol by sa práve teraz popýšiť svojím 660-ročným jubileom.
Hrad bol trikrát dobytý
Kolárovský hrad postavili v roku 1349 na obranu vážskeho brodového úseku, cez ktorý viedla obchodná cesta z Balkánu na stredné Slovensko a do Poľska. Pôvodne mal obdĺžnikový pôdorys a zmestilo sa do neho 260 vojakov. V starých dokumentoch sa uvádza, že trikrát bol dobytý – iba Turkom sa to vraj nikdy nepodarilo – a desaťkrát ho žoldnieri zanechali bez boja. V roku 1708 ho zbúrali – údajne preto, aby nikdy neposkytol skrýšu nepriateľovi. O niekoľko rokov ho síce čiastočne obnovili, no poslúžil len ako miesto odpočinku v bojoch vysilených vojakov.
Na vŕšok pochovávali
Hradný vŕšok – jedinú poriadnu vyvýšeninu na širokom povodňami často sužovanom okolí – si po odchode posledného vojaka povšimli majetnejší Kolárovčania, ktorí začali sem pochovávať svojich nebožtíkov. A pretože vozy ani naspäť nemali ísť naprázdno, vždy si naň vyhodili zopár kameňov na stavbu honosnejších obydlí. Z hradu sa preto do dnešných čias zachoval iba 105 metrov dlhý a tridsať metrov široký zemný val, ktorý dáva tušiť, kde stáli bašty a brány a kde sa rozkladalo nádvorie či vodná priekopa.
Torzá Žabieho hradu – tak ho totiž neskoršie nazvali domáci podľa záľahy kŕkajúcich obyvateľov okolitých vôd – dali do poriadku a základnými informačnými prvkami označili kolárovskí pamiatkári. Keďže z niekdajšieho vojenského sídla veľa nezostalo, podistým sa nestane turistickým magnetom. Je však dokladom pohnutej regionálnej histórie, preto by sa patrilo zachovať z neho všetko, čo má aspoň minimálnu historickú hodnotu. A teraz aj pripomenúť, že tieto skromné zvyšky majú práve okrúhlych 660 rokov.
FRANTIŠEK BUDA