NITRA. S Topoľčanmi spája historika Ivana Kamenca množstvo nezabudnuteľných spomienok. Tie si vytvoril aj na gymnáziu, kde si našiel veľa priateľov a aj prvé lásky. Tá najväčšia láska, ktorá ho uchvátila na celý život, bola história.
„Pani profesorka Marta Šulová nás učila slovenský jazyk a literatúru. Bola to sestra literárneho historika a kritika Ivana Kusého, tak sme mali priame informácie, ktoré neboli v učebniciach. Mala veľmi dobrý prístup ku študentom, nemuseli sme memorovať, ale skôr premýšľať," spomína Ivan Kamenec, ktorý sa k histórii dostal práve cez beletriu.
K dejinám cez povesti
Čítal historické povesti - Slovenské hrady, ktoré ho oslovili najmä svojím príbehom. „Ten sa snažím využiť aj vo svojich odborných prácach. Ľudia túžia viac po príbehu, než po suchých faktoch. Tie ale tiež nemôžu chýbať pri žiadnom dejepisnom diele," vysvetlil autor literatúry faktu, ktorý sa snaží cez svoje diela oslovovať nielen študentov histórie.
Ivan Kamenec hovorí, že historik by nemal nikdy poúčať. Mal by klásť otázky sebe, aj spoločnosti a hľadať na ne odpovede. Akonáhle sa dostane do pozície mentora, ktorý vraví o konečnej pravde, stráca dôveru. Konečná pravda podľa neho neexistuje.
Upozorňuje tiež, že história, ako aj iné spoločenské vedy sú pod vplyvom politiky a ideológie nielen v totalitných systémoch, ale aj v demokratických režimoch. Politici podľa neho v podstate čakajú od histórie iba potvrdenie vlastnej legitimity.
„Nechcú, aby historik kládol znepokojujúce otázky. Historik by mal hovoriť nielen ako to bolo, ale aj prečo tak bolo. Často pri tom narazí na nevôľu politikov, ktorí mnohokrát upadajú do predstavy, že dejiny sa začínajú až od nich. Niektorí vnímajú históriu len ako hrdinský pochod národa, ktorý buď trpel alebo víťazil. Málokedy sa toleruje historikom, keď povedia, že v dejinách boli aj temné stránky, za ktoré nie sú zodpovední len tí druhí," dodáva pracovník Slovenskej akadémie vied.
Neexistuje objektívny historik
V Historickom ústave sa už takmer štyridsať rokov zaoberá obdobím vojnovej Slovenskej republiky. Počas dlhoročnej praxe zistil, že neexistuje úplne nezávislý a absolútne objektívny historik.
„Kto to o sebe tvrdí, je naivný, alebo klame. Aj historik je iba občan determinovaný svojim pôvodom, rodinnou i školskou výchovou, náboženstvom, národnosťou, vzdelaním, sociálnym zaradením atď. Dôležité však je, aby tieto subjektívne danosti neprevládli v jeho interpretácii dejín. Tam sa skutočne musí snažiť o maximálnu nestrannosť. Pre historika, ale aj pre každého občana je veľmi ťažké, no o to potrebnejšie, aby sme pochopili toho druhého, i keď s ním nesúhlasíme," konštatuje.
A v ktorej dobe by rád žil historik Ivan Kamenec? „Veľmi lacná odpoveď by bola, že by som bol rád žil v tej dobe, keď som bol mladý. To je prirodzená túžba takmer každého človeka. Z toho zas môže vyvodiť historik jeden zovšeobecňujúci záver: Nostalgia za minulosťou - nech to bola habsburská monarchia, I. ČSR, vojnová Slovenská republika alebo éra budovania socializmu - nevyplýva vždy iba z nejakých politických či ideologických sympatií alebo z antipatií k danému obdobiu, respektíve k jeho režimu. Spravidla tu prevažujú idealizované spomienky na vlastnú mladosť."
