„JA SOM MYSLEL, že príde Jojka," privítal nás s neskrývaným prekvapením Štefan Nedeľka, keď sme spolu s jeho priateľom Jozefom Kondrlom prekročili bránu hrušovianskeho rodinného domu. Zamrzelo nás, že očakával hostí z televízie, a pritom sme prišli „len" MY. Vysvitlo však, že pánovi Štefanovi sa o návšteve médií ani nesnívalo - v skutočnosti očakával iba nášho sprievodcu s manželkou Jolanou.
HRUŠOVANY. „A čo už je len na mne zaujímavé?" zauvažoval pán Nedeľka, keď sme sa usádzali v príjemnom chládku obývačky jeho rodinného domu. „Čo ti to napadlo volať sem novinárov?" obracal sa na svojho priateľa začudovane.
Pán Kondrla sa len usmieval a o netradičnom koníčku pána Nedeľku sa rozhovoril ako prvý. Keď prišli na rad detaily, pán Štefan ho začal nebadane dopĺňať a čoskoro nám už rozprával sám - zanietene a s radosťou. Nuž - ako o svojej vášni.
Celé dni nad sochami
Ošumelé a polorozpadnuté sošky ľudových Madon, stojace jedna pod druhou na vstupnom schodisku do domu. Svätice, ktoré si ľudia - najmä dedinčania - ešte v nedávnych dobách zvykli vystavovať vo výklenkoch svojich domov.
To je - okrem konečných úprav meter a pol vysokej sochy sv. Štefana z preselianskeho kostola - práca pre pána Nedeľku na najbližšie týždne. „Často mi nosia aj storočné sošky - a v takom stave, že si skutočne neviem predstaviť, čo s nimi spravím," smeje sa.
Napokon si však susedia a známi prídu do domu pána Nedeľku po svätcov, ktorí vyzerajú ako po obnove školeným reštaurátorom. Diery sú zatmelené, chýbajúce ruky, nohy nahradené, farby žiarivé a nanesené s obdivuhodným jemnocitom.
„Pritom slabo vidí a ruky sa mu trasú - to je na tom zaujímavé," upozorňuje nás pán Kondrla na paradoxný detail. „Krčí sa nad tým celé dni, elektriku míňa - a všetko robí úplne zadarmo. Nezoberie si peniaze ani za použitý materiál."
Pán Nedeľka len mávne rukou, a potom sa pousmeje: „Štamprlík pred prácou trasúcim sa rukám trochu pomôže." Obaja sa zhodujú, že pri tejto práci je najdôležitejšia obrovská trpezlivosť.
Neodmietne nikoho
Ľudia z Hrušovian i zo susedných dedín, ako aj kňazi z okolia už pán Nedeľku dobre poznajú a vedia, že sa naňho môžu obrátiť, keď im je ľúto vyhodiť rozpadajúcu sa sošku z birmovky, alebo si spomenú na historické sochy svätcov ležiace už niekoľko desaťročí v archíve kostola.
„Neodmietnem nikoho," krčí plecami, hoci priznáva, že množstvá sošiek mu niekedy už prerastajú cez hlavu. „Času však mám dosť," dodáva vzápätí 76-ročný dôchodca a vdovec.
Kým pán Kondrla - ktorý sa takisto podieľa na obnove sôch a sošiek - je vyučený stolár, pán Nedeľka sa manuálnou prácou nikdy neživil. „Ako chlapčiskovi mi umrel otec, tak som musel na voloch robiť. No a keďže mi to nešlo, išiel som za úradníka," vysvetľuje s úsmevom. „Skončil ako vedúci odbytu v Mieri," dopĺňa priateľ Jozef.
Prvý impulz: „cigánsky" šiator
K „reštaurátorskému" kumštu prvýkrát „pričuchol" ešte zamlada, keď mala jeho dcérka jeden rok. „V Preseľanoch, odkiaľ pochádzam, sme mali starý betlehem - zostali z neho už len figúry, aj tie s poodtŕhanými rukami, nohami," spomína pán Nedeľka. „Chodieval s nimi hrávať jeden mních. Vždy rozprestrel takú pestrofarebnú látku," vybavuje si v pamäti. „Hovoril som si nespokojne - keď bude mať moja Majka päť rokov, to ju pred hentaký cigánsky šiator postavím? Tak som sa rozhodol, že betlehem opravím."
Avšak impulz, ktorý naštartoval v podstate denno-dennú reštaurátorskú drinu - hoci radostnú - prišiel až neskôr. „Mám švagrinú mníšku, ktorá nás navštevuje každý rok počas dovolenky. Raz som jej ukazoval takú doničenú sochu a ona hovorí: Tá sa už nedá zachrániť. Hovorím si: Nie? Veď sa uvidí! A naozaj sa mi to podarilo," usmieva sa.
Mnohé si pamätá z detstva
Pán Štefan odhaduje, že za tých zhruba 20 rokov, čo sa tejto záľube venuje, sa mu podarilo opraviť minimálne tridsať menších sakrálnych sošiek.
Z tých významnejších objektov stojí za pozornosť napríklad kostol sv. Anny v Preseľanoch, kde s pánom Kondrlom zreštaurovali obetný stôl, kazateľnicu aj sochy, vrátane sv. Anny, kaplnka na hrušovianskej domovine, socha sv. Imricha a socha Tela Krista Pána v Božom hrobe v kostole sv. Alžbety v Preseľanoch...
„Mnohé z tých sôch si pamätám ešte z detstva. Takému sv. Imrichovi už vtedy chýbala ruka. Neraz ide aj o 300-ročné objekty, skrz-naskrz prelezené červotočou," komentuje pán Štefan.
Impozantný sv. Štefan
Podobne na tom bola aj impozantná socha sv. Štefana, uhorského kráľa, ktorá sa momentálne už prakticky v plnej kráse vyníma v malej dielničke pána Nedeľku.
„Doniesli mi ho pred tromi rokmi, čas som si naňho našiel však len pred pár mesiacmi. Chýbala mu časť nôh, rúk, musel som dorobiť oči, podstavec. Každá socha sa najvýraznejšie ničí na miestach, kde sa dá najjednoduchšie chytiť," zasväcuje nás pán Štefan. „Kostolníci či farári ju totiž pri prenášaní držia vždy rovnakým spôsobom - to je prirodzené."
Čo sa týka metódy opravy, pri starších sochách údajne zväčša nestačí len vyrobiť chýbajúcu časť a pripevniť ju stolárskym spojom. „Zostarnuté drevo už nemá takú nosnú schopnosť, preto ho treba predtým obandážovať, následne zalakovať...," v skratke popisuje pán Nedeľka.
Pri svätcoch často vyvstáva aj iný problém - soche totiž neraz chýbajú podstatné časti, na základe ktorých je možné určiť, o akú osobnosť ide. Nevyhnutnou súčasťou reštaurátorskej práce je preto štúdium atribútov jednotlivých svätcov, aby pán Nedeľka vedel svätca spoľahlivo rozpoznať a dotvoriť potrebné časti.
Šály ako od babičky
Ako z našej debaty čoskoro vyplynulo, oprava poškodených sôch ani zďaleka nie je jedinou činnosťou, ktorej pán Štefan venuje svoj čas. Počas vymenúvania ďalších aktivít otáčame hlavy na všetky strany a postupne zisťujeme, že sme doslova obklopení jeho výtvormi: ručne zhotovený nábytok (s prekvapivo moderným dizajnom), obrázky na stenách (vytvorené rozličnými technikami), hračky... Okrem toho opravuje náhrobky na cintoríne, či obťahuje strácajúce sa písmená na nápisoch.
Najviac nás však prekvapí, keď sa pán Nedeľka odrazu stratí v útrobách domu a vráti sa s plným náručím pletených šálov. „Týmto v noci zaháňam nespavosť," usmieva sa, ukazujúc nám rôzne vzorované výtvory.
„Aj som uvažoval, že navrhnem opatrovateľom v domovoch sociálnych služieb, aby to naučili aj svojich klientov. Zmysluplne si tým skrátia čas. Nevytváram ich klasickým štrikovaním, ale technikou obmotávania drevenej dosky s natlčenými klincami. Je to jednoduché, dokáže sa to naučiť každý," vysvetľuje na záver.
