Dolu kopcom sa rútilo autíčko, po tráve lietali hlinené guľky a „šlajder" strieľal ostošesť. Caco, Saki, Lajo či Šuďo sa opäť cítili ako malí chlapci.
NITRA. Na najkrajšie chvíle svojho detstva a mladosti 1956ej obnovené olympijské hhry a si prišli na Klaváriu zaspomínať dnes už dôchodcovia zé súopperenie, hrával isme to od 8 dosi na tretích obnovených olympijských hrách zaspomínali dnes už dôchodcovia z Kalvárie a Stračej cesty. Najstarším účastníkom bol 81-ročný Vojtech Valent, najmenšia, možno budúca pokračovateľka tradície olympiád, bola 7-ročná Mária Miklošková. Je vnučkou jedného zo zakladateľov olympiády Jozefa „Caca" Mikloška, spisovateľa, bývalého vedca, politika, poslanca a veľvyslanca v Taliansku.
Novinkami bolo hádzanie šipkami a žonglovanie
Jozef Mikloško, vitálny sedemdesiatnik, ktorý kedysi šlajdrom rozbil nejedno okno, na sobotňajšej olympiáde sršal dobrou náladou, ktorou nakazil aj ostatných rovesníkov.
„Tento rok sme na olympiáde ako vždy hrali futbal - 3:0 sme vyhrali my, Kalvárčania, už tretíkrát sme boli prví. Pretekali sme aj na autíčkach - starí dedkovia sme sa rútili dolu kopcom, aj svadbu v kostole sme rušili. Preteky vyhral Laco Učnay," smeje je Jozef Mikloško. „Súťažili sme aj o titul kráľa strelcov, ktorým sa stal Štefan Vereš, ping-pong vyhral Ladislav Billich. Žonglovanie s loptou, v ktorom som bol najlepší ja, sme mali po prvýkrát. Hrali sme aj guľky - bez protekcie vyhral môj syn Dano Mikloško, novinkou bolo hádzanie šipkami, víťazom sa stal Jožo Holka. Strieľali sme aj šlajdrom, majstrom bol Fero Látečka. Svoje letecké modely predviedol Laco Učnay," dodal Mikloško, ktorého prišli na olympiádu podporiť manželka Mária, ich deti a vnuci. Majú ich desať, snáď najviac sa v sobotu darilo 8-ročnému Jožkovi, ktorý bol strieborný v streľbe šlajdrom. V každej disciplíne bolo aspoň 30 pretekárov, ženy súťažili s mužmi, pridať sa mohli aj deti a vnuci, celkovo bolo 110 účastníkov.
Spomínali v misijnom dome
Kalvársku olympiádu si nenechal ujsť ani „Stračár" Marián Furka. Prišiel do Nitry až zo Švajčiarska, kam emigroval v roku 1968.
„Bývali sme na Stračej ceste, prisťahovali sme sa sem z Ilavy. Zažil som tu prvé kalvárske hry v roku 1954, ale zúčastnil som až druhých v roku 1955, keď som mal 10 rokov. Teraz som hral futbal, súťažil o kráľa strelcov a hral guľky, som po ťažkej operácii, takže som robil to, čo mi zdravie dovolí," hovorí 63-ročný Marián Furka, ktorý vo Švajčiarsku pracuje v poisťovni. „Túto olympiádu si nikdy nenechám ujsť. Pozval som dnes na ňu aj mojich kamarátov z mesta, ktorí obdivujú to, ako si dokážeme udržiavať tradíciu. Dúfam, že v nej naši mladí budú pokračovať."
„Bože, čo sme sa tých guliek nahrávali, ale hádam viac bolo bitky ako hry. Boli sme mladí, súperili sme medzi sebou," pridal sa čochvíľa šesťdesiatnik Igor Furka, Mariánov brat.
Večer sa kalvárski preborníci zišli pri hudbe, rozprávaní, guláši a vínku v misijnom dome, kde si zaspomínali na staré časy. „Posledná, tretia kalvárska olympiáda sa tu konala v roku 1956. V rôznych tradičných aj menej tradičných disciplínach zápolilo viac ako 200 detí z Nitry. Medaily dostávali súťažiaci vo futbale, atletike, cyklistike, tenise, plávaní, šachu, ping-pongu, volejbale či v pretekoch na vlastnoručne vyrobených autíčkách," vracia sa do minulosti Jozef Mikloško. „Tradícia kalvárskych OH bola roky prerušená,rozpŕchli sme sa po svete, prvé obnovené a v poradí štvrté OH sa konali v roku 2007. Tento rok sme na zišli už na šiestej olympiáde."
Pád zo skaly jej bol osudný
Na olympijských hrách sa zúčastnil aj 72-ročný Jozef Šenk, ktorý pre zdravotný stav už nesúťažil. O to viac mal času zaspomínať na dobrodružstvá, ktoré tu zažil ako malý chlapec. „Chodili sme do jaskyne, jeden z kamarátov tam v diere tak nešťastne zavrzol, že sme museli zavolať hasičov. Bol celý dooškieraný a krvavý, ale bol rád, že ho vytiahli," povedal Jozef Šenk, pre ktorého spolu s kamarátmi bola Kalvária detským rajom. Ako Indiáni s čelenkami z kohútich pier na seba strieľali z lukov, sedávali pri ohníku na Devíne. „Malým Devínom sme nazvali skalu, ktorá sa podobá na tento hrad. Pri nej sme si po večeroch piekli zemiaky, lebo na párky či klobásky sme nemali. Žijeme už len dvaja z asi osemnástich, čo sme to zažili - ja a môj brat," povedal Šenk, ktorý vraj ako chlapec vyhral päťtisíc guliek.
Pridal ešte príbeh o kalvárskom kamzíkovi. Bola to vlastne koza, ktorá mala farbu ako kamzík. „Chovala ju rodina, čo bývala tu, pod skalou. Koza sa priviazaná pásavala blízko nás, keď sme sa hrávali. Chodievalo tam aj jedno dievča s vlčiakom, ale koza sa ho nebála. Raz, keď sme kozu odviazali a previedli pásť sa na väčšiu trávu, sa psa zľakla, vytrhla sa nám a rozbehla sa na skaly," hovorí Jozef Šenk. „Na jednej hladkej sa jej šmykli nohy a spadla z asi 100 metrov dolu. Celá sa dolámala. Keď si majiteľ šiel po kozu, našiel ju už pod skalou a tušil, že to sme my niečo vyviedli. Na druhý deň došiel a koľko nás všetkých bolo, toľko balíkov mäsa nám porobil z nebohej kozy," dodal Šenk.
Všetci účastníci šiestej kalvárskej olympiády. FOTO: (AM)
Vo futbale proti sebe hrali mužstvá dôchodcov z Kalvárie a Stračej cesty. FOTO: (AM)
Zasúťažili si aj deti a vnuci.
Jozef Mikloško strieľa zo šlajdra. Vedľa jeho 8-ročný vnuk Jožko, ktorý bol v tejto disciplíne strieborný.
Na autíčku sa dolu kopcom rúti František Látečka. FOTO: (AM)
