Článok pokračuje pod video reklamou
NITRA. V Krajskom osvetovom stredisku sa na slávnostnom ceremoniáli stretli obete komunistického režimu. Dostávali preukazy a dekréty veteránov protikomunistického odboja.
Prebrali si ich ôsmi z desiatich politických väzňov - Štefan Ágošton, Ernest Decsi, Jaroslav Fabok, Štefan Jašo, Andrej Klačanský, Jozef Konečný, Dionýz Kurča, Ján Macko, Štefan Matyi, Karol Šrank. Nespravodlivo boli uznaní vinnými a odsúdení z viacerých trestných činov - velezrady, vyzvedačstva, združovania nepriateľov štátu, neprekazenia alebo neoznámenia trestných podujatí či z pokusu trestného činu opustenia republiky a z prípravy na trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny. Z dôvodu politickej nespoľahlivosti vojenskú službu a výnimočné vojenské cvičenia absolvovali v pomocných technických práporoch.
Trest smrti zmenili na doživotie
Jedným z ocenených bol aj 88-ročný Jaroslav Fabok z Lapáša. V roku 1949 bol v Prahe uznaný vinným z trestných činov velezrady a vyzvedačstva, hrozil mu trest smrti, ale bol zmenený na doživotie. Vojenskú službu strávil v tábore pre politických väzňov na Příbramsku, kde kopali uránovú rudu. „Šestnásť rokov som bola zatvorený v tých najhorších väzeniach. Tým, že som bol v povstaní a pri jeho prípravách, ma väznili v Čechách - vraj ma nemôžu dať na Slovensko, lebo by ma tam niekto oslobodil. Ale to bola len fáma," hovorí Jaroslav Fabok, na ktorého bolo nasadených okolo 200 tajných agentov. Z materiálov z Ústavu pamäti národa zistil, že boli medzi nimi aj veľmi blízki priatelia, o ktorých by to nikdy nepovedal. „Dvakrát mi hrozil trest smrti, na Jáchymove, kde som bolo 10 rokov, som organizoval útek, ale prezradilo sa to. Ďalšie roky som strávil so zelenou páskou „útekára" na rameni, aby bachari dávali na mňa väčší pozor. V šachte som za trest mohol byť len od tretieho poschodia nižšie. Keď tu bol pri prvej amnestii v roku 1960 šéf ministerstva vnútra, ktorý poznal všetky moje „průšvihy", spýtal sa ma: Fabok, vy ešte žijete?" Ťažké roky si Fabok vytrpel aj vo väzniciach v Plzni, na Pankráci, kde bol vyrieknutý trest smrti, ale potom zmenený na doživotie.
Z Jáchymovska išiel do väzenia vo Valdiciach, kde robili sklenené guličky na náhrdelníky pre Afriku, utrpel ochrnutie lícneho nervu a prestal vidieť na jedno oko. „V obrovskej dielni bolo 60 - 64 °C, robili sme len v trenírkach. Kto to ťažko znášal, v priebehu zmeny vypil aj 10-11 litrov vody. Od prievanu som nevidel na jedno oko a ochrnulo mi líce, nemohol som ani jesť. Vraj to bude za týždeň v poriadku, nebolo však ani za 2 mesiace, tak som robil bengál, nech ma zlikvidujú otvorene, a nie takto. Išiel som na vyšetrenie, zas sa to zhoršilo, tak ma preložili na Pankrác. Trochu sa mi to tu zlepšilo, ale doteraz to nemám úplne v poriadku.
Najhoršie bolo špeciálne oddelenie pre väzňov s trestnou činnosťou vo väzení v Klatovoch, kde bol pol roka. „Skoro absolútny hlad, veľmi prísne nezdravé vyšetrovačky, ale keďže som bol permanentne na samotke, mal som čas pochopiť, o čo vlastne ide. Všetko je o psychike. Videl som na Pankráci veľkých bojovníkov - chlap skoro 2 metre, široké ramená, a po 2 týždňoch bol kôpka nešťastia. Mňa podržala viera v určité poznanie, zásady a samozrejme, viera v Boha. Nebolo to ľahké, ale som spokojný sám so sebou, lebo som získal slobodu vo väzení, to nie je maličkosť. Vonku sú len voľní ľudia, nie slobodní, sú vždy otrokom rôznych predstáv, sú v myšlienkovom väzení.
Fabok bol okresným tajomníkom Demokratickej strany a vždy hasil najproblematickejšie veci. Komisári z Komunistickej strany v roku 1946 v maďarských obciach rabovali, ja som robil radikálne rozhodnutia. Radil som ľuďom, aby takýchto rabovačov hnali za chotár. Tým som stal ich nepriateľom," povedal Jaroslav Fabok, ktorý zo svojich spomienok napísal knihu Či mi dalo väzenie.
Umučených pochovávali vo vreciach
Na slávnostnom podujatí sa oceneným prihovorili Ján Ondriáš, podpredseda správnej rady Ústavu pamäti národa, Arpád Tarnóczy, predseda Zväzu protikomunistického odboja a predseda NSK Milan Belica. „Ako starým ľuďom ale najmä obetiam totalitnej moci vám patrí dvojnásobná úcta a zároveň vďaka za to, čo ste pre demokraciu na Slovensku urobili. Rovnakú vďaku a obdiv si zaslúžia tí z vašich radov, ktorí už nie sú medzi nami. Ospravedlňujem sa vám za všetkých, ktorí na vás spáchali násilie," povedal župan Milan Belica.
„Stratili sme slobodu, majetok, ale nestratili sme vieru. Veľká väčšina z nás bola a vo väzení sa stala naozaj hlboko veriacimi kresťanmi. Možno to je jeden z dôvodov, prečo sme prežili. Na triedičke v Jáchymove nemali ľudia veľa šancí na prežitie, za podmienok vo vyšetrovacích kobkách bolo veľmi ťažko predpokladať, že sa vrátime. Ale Pán Boh nám dal tú možnosť," povedal z vlastných skúseností Arpád Tarnóczy. „Potrebuje tento národ vymyslených hrdinov? Nemáme ich dosť okolo seba? Sú síce starí ale život mali radi, rovnako ako ostatní. Keď som vo vreciach na cintoríne v Ďáblicích musel pochovávať umučené obete, dovezené z Pankráca, zaprisahal som sa, že raz, keď budem môcť, napíšem o tom. Vytvoríme doklad, ktorý sa nedá ani roztrhať ani zahodiť. Našli sa ľudia - a nikto im nehovorí celebrity - ktorí nám pomohli presadiť zákon o amorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu." Podľa slov Arpáda Tarnóczyho ale svet nemá rovnaký meter, Norimberg sa vysporiadal s fašizmom a nacizmom, no kto sa vysporiadal s komunizmom, ktorý má na svedomí viacej obetí - viac ako 100 miliónov...
Slávnosť odovzdávania preukazy veteránom protikomunistického odboja v Nitre zorganizoval Nitriansky samosprávny kraj a Ústav pamäti národa (ÚPN). Ten vznikol v roku 2003 po vzore Nemecka a Poľska a NR SR sa v roku 2006 uzniesla na zákone 219/2006 o protikomunistickom odboji. Štát naň preniesol povinnosť sprístupniť utajenú činnosť represívnych orgánov. „Roky neslobody a zločiny sa len veľmi ťažko naprávajú. Ľudia, ktorí toto obdobie prežili, mnohokrát nepociťujú docenenie ich statočného života a ešte často narážajú na takých, ktorých myslenie neprekročilo rok 1989," uviedol Ján Ondriáš z ÚPN. „Nesmieme zabudnúť na ľudí, ktorí proti totalite vystúpili v čase jej najväčšej sily a ktorým sa režim „odmenil" niekoľkoročným väznením ba až smrťou, deportáciou, nútenými prácami a perzvekvovaním celej rodiny."
Obete režimu si prevzali preukazy a dekréty veteránov protikomunistického odboja.
Preukazy a dekréty si prevzali ôsmi z desiatich politických väzňov.
Jaroslav Fabok napísal zo svojich spomienok knihu Či mi dalo väzenie.
Prítomným sa prihovoril aj predseda Zväzu protikomunistického odboja Arpád Tarnóczy.
