Hovorí, že patril k intelektuálom, ktorí v roku 1968 naleteli na sny Dubčeka o reforme komunizmu. Nerád spomína na časy, kedy sa aj susedia báli k jeho rodine verejne priznať. Často cituje výrok filozofa Alberta Camusa: „Kto sa nepoučí z minulosti, je odsúdený prežiť ju znova." O Nežnej revolúcii sme sa rozprávali s bývalým šéfom VPN v Šali Jozefom Kozaňákom.
Ako si spomínate na 17. november 1989? Kde ste sa vtedy nachádzali?
- Určite na ten deň nikdy nezabudnem. Predstavte si, že vás dvadsaťjeden rokov dusí pocit bezmocnosti. Že nemáte šancu zlepšiť si podmienky života svojho, ani svojej rodiny. Patril som k intelektuálom, ktorí v roku 1968 naleteli na sny Dubčeka o reforme komunizmu. V tom čase, tesne po promócii, ma uvarili - podporiť Dubčeka. V júli mi dali legitimáciu, v auguste som ju chcel vrátiť, ale nebolo komu. Po mojom ostrom písomnom vyjadrení, v roku 1971, ma zbavili „členstva", neskôr aj zamestnania a už to išlo so mnou dole vodou. Boli časy, že sa nám aj susedia z nášho vchodu báli verejne priznať.
17. november 1989 ma zastihol na šachovom turnaji detských družstiev (Veľká cena ČSSR), kde súťažilo aj družstvo detí zo Šale. Bolo to blízko Prahy, správy a zábery českej TV boli čoraz dramatickejšie. Pre mňa vtedy boli na prvom mieste deti a udalosti v Prahe ma tešili, ale nezaujali naplno. Ešte mi napadlo, že keď sme z Pardubíc odchádzali o dva dni, bola stanica takmer ľudo- prázdna a prázdny bol aj rýchlik z Prahy. Ľudia sa báli, čo príde, lebo o ničom ešte nebolo rozhodnuté.
Aká vládla vtedy atmosféra v Šali?
- Revolúcia do Šale „dorazila" o desať dní neskôr. Vyšla z iniciatívy maturantov šalianskeho gymnázia. 27. novembra zorganizovali manifestačný štrajk, ktorého sa zúčastnilo viac ako 2000 občanov Šale. Ja vtedy ešte nie. Hoci z okna nášho bytu bol dobrý výhľad na dianie pred kultúrnym domom a hlasy rečníkov bolo počuť na celé sídlisko.
Predstavte si, že to bola prvá a to spontánna demonštrácia proti režimu, čo si 40 rokov uzurpoval všetku moc nad občanmi. To bolo neopísateľné slovami. Ľudia plakali od dojatia i nadšenia. Odrazu každý chcel niečo povedať, vyliať si srdce na verejnosti, utíšiť žiaľ nad premárneným, nenaplneným životom.
V tom čase ste sa stali lídrom hnutia Verejnosť proti násiliu v Šali.
- Po skončení demonštrácie prišiel za mnou môj syn so spolužiakmi, vraj: „Otec, pomôž nám robiť revolúciu!" Nedalo sa odmietnuť. Išli sme do Domu pionierov, kam prišlo ďalších asi 60 občanov rôznych povolaní. Rozhovor viazol, lebo nik nevedel, čo bude nasledovať. Ani maturanti. Funguje to asi tak. V spoločnosti, kde sa stretne prvý raz viac neznámych ľudí, rôznych záujmov, postavenia i profesií - aby sa dohodli na spoločnom postupe, ich nevoleným hovorcom sa zvyčajne automaticky stáva prvý, kto dokáže niečo zmysluplné povedať. Tak, aby ho mohli akceptovať aj ostatní, teda aspoň väčšina prítomných. Mal som na prípravu asi hodinu, dve. Dosť na to, aby som si učesal myšlienky a spísal zopár bodov. Asi to zaujalo, lebo po mojom vystúpení väčšina prítomných ma začala tolerovať. Nielen pre moju antikomunistickú minulosť, ale hlavne preto, že som netúžil po pomste.
Ako ste prežili svoj prvý revolučný týždeň?
- Nebol to týždeň, ale celé štyri mesiace s minimom spánku, pod extrémnym vypätím. Na začiatku nikto z nás nevedel čo by to malo byť. Zakladali sme Občianske fórum, ako v Čechách a odrazu to bola Verejnosť proti násiliu. Denne sme mojou starou Škoda 120 chodili pre rozumy do centra VPN na Jiráskovu ulicu v Bratislave a vracali sa po druhej rannej hodine domov. Videli sme „sprievod" a do zrušenia ústavného článku 4. „o vedúcej úlohe KSČ" nás kedykoľvek mohli odstrániť z cesty. Takže bolo v tom aj dosť adrenalínu. Ale s tým už som mal skúsenosti.
Priznám sa, že v prvých dňoch sa mnohí nazdávali, že ide o ruskú perestrojku a glasnosť, návrat Pražskej jari. Len postupne, potom, čo Gorbačov odmietol zasiahnuť, dostali udalosti iný spád.
Čo si myslíte, že revolúcia priniesla?
- Ťažká otázka. Myslím si, že komunisti určite neprehrali. Len sa na chvíľu stiahli do ústrania, a keď sa presvedčili, že to nebude maďarská revolúcia, kde padali hlavy, postupne obnovili všetky styky i pozície. Niektorí osobne, iní cez svojich potomkov, rodinných príslušníkov a známych. Každý súčasný miliardár na Slovensku bol v tých časoch dobre umiestnený komunista, čo využil pre seba všetko, čo sa dalo. Legálne i nelegálne. Píšem o tom v knihe Základy inteligencie.
Najviac úžitku z pádu komunizmu má katolícka cirkev. Je nielen najváženejšou, ale aj najbohatšou inštitúciou na Slovensku. Dostala reštitučné majetky, pôdu, ktorá jej nikdy nepatrila a navyše neplatí dane. Jej predstavitelia sú denne vo všetkých médiách a rozpútajú hystériu za každým činom, čo by ich mohol ohroziť.
Každá revolúcia má svojich víťazov i porazených. Musím priznať, že popri všetkých nedostatkoch došlo neodvolateľne k všeobecnému pokroku pre všetkých aktérov. Pred 20 rokmi neexistoval scenár, ktorý by vedel riadiť či predvídať spoločenský vývoj. Stálo nás to veľa omylov, narobilo sa množstvo chýb, ktoré budeme možno ešte 20 rokov naprávať. Ale už dorástla nová generácia. Ľudia, čo nepoznali servilnosť totalitného režimu. Otvorili sa cesty do celého sveta a ľudia sa dokážu rýchlo zorientovať, riadiť sa podľa svojich poznatkov i predstáv. Keď si dokážu naši občania aj zvoliť zástupcov, čo budú myslieť predovšetkým na voliča, dôjde k definitívnemu naplneniu ideálov Nežnej revolúcie.
Je podľa vás dôležité, aby sa novembrové udalosti nejakým spôsobom pripomínali dnešným mladým ľudom?
- V tých časoch sa prepisovala história. Mládež to nezaujíma a nedokáže si ani predstaviť atmosféru strachu občanov žijúcich v totalitných štátoch. Iste, ľudia mali svoje základné istoty: stravu, byt, vzdelanie, sociálnu a zdravotnú starostlivosť.
Všetci mali približne rovnako, nech ste sa akokoľvek snažili. Lebo každý musel pracovať a každý bol v práci aj kontrolovaný. Veď systém si musel vychovávať pracovnú silu, aby mal kto na nich robiť. Kto nereptal a správne mlčal, bol tolerovaný. Ale rebeli, čo sa neuspokojili so systémom rovnosti žalúdkov a prekážala im každá sloboda prejavu, mali problém. Nikto nevedel, kedy ho pristavia niekde v ústraní so slovami: „Poďte s nami!" Všetci vedeli, že sa ľudia „strácajú" na dobu neurčitú i natrvalo. Báli sa, či najlepší kamarát nie je nasadený na ich sledovanie. Filmy z čias gestapa pripomínajú tie časy. Pravda na verejnosti bol adrenalínový šport a sloboda prejavu len nedostatkový, podpultový tovar.
Nechcem mentorovať. Francúzsky filozof Camus je známy výrokom, ktorý rád citujem: „Kto sa nepoučí z minulosti, je odsúdený prežiť ju znova." Azda si to raz uvedomia aj dnešní mladí, keď dôjdu do seniorského veku. Určite by nechceli, aby ich deti a vnúčatá opakovali chyby, ktorých sa dopúšťali oni vo svojej mladosti. Ale to je už normálny kolobeh života spoločnosti.
Ako vnímate rozdelenie Československa?
- Zle. Keď vysielali posledný spoločný československý TV program, bolo mi úzko. Česká kultúra bola nesmiernym zdrojom môjho poznania a vždy mi kontakt s nimi bude chýbať.
Dnes, po našom vstupe do EÚ, je situácia oveľa priaznivejšia. S odstupom času nevidím náš rozchod už tak tragicky, najmä preto, že sme si začali oveľa viac vážiť jeden druhého. Keď už pre nič iné, tak pre vzájomný rešpekt, uznanie svojprávnosti a rovnocennosti oboch národov stál ten rozchod za to.
