Štvrtok, 21. január, 2021 | Meniny má VincentKrížovkyKrížovky

Divákmi milovaný herec šíri humor aj v osemdesiatke

O svojom živote veselo aj vážne rozpráva osemdesiatročný jubilant Jozef Dóczy.

Prívetivý humor. Jozef Dóczy ho rozdáva v živote aj na javisku.Prívetivý humor. Jozef Dóczy ho rozdáva v živote aj na javisku. (Zdroj: ARCHÍV DIVADLA)

Hovorí, že svoj život zasvätil jednému mestu, jednému divadlu a jednej žene. Desaťročia rozdáva divákom prívetivý humor a publikum mu to vďačne opláca. Majster komediálnych polôh obdarený talentom a jemu vlastnou človečinou oslávil osemdesiatku. Divákmi milovaný herec Divadla Andreja Bagara a nitriansky rodák Jozef Dóczy.

Dar od Boha

Ako sa cítite ako osemdesiatnik?

- Som šťastný, že som tento vek dovŕšil. Mám stále veľa plánov, ale bojím sa, či ma budú poslúchať nohy a telo, lebo krivkavé hry sa dnes nehrajú. Čaká ma operácia a ja by som aj po nej ešte rád hral.

Stále hráte v piatich inscenáciách. Uvedomujete si vek viac na javisku alebo v živote?

- Voľakedy herci v divadlách sedeli a rozprávali. Dnes je to aj o sebazaprení. Kým poviete päť viet, prebehnete celé javisko. Keď prídem k lekárovi a sťažujem sa, odpovie mi, že len nedávno ma videl v Modrej ruži behať po javisku ako srnu a vyskočiť hore na loď. Tak načo vraj potrebujem röntgen? Keď dá divák úsmev, zabúdam na vek aj na bolesti.

Takéto zabúdanie je príjemné. A čo pamäť na texty inscenácií?

- Hercom môže byť človek iba dovtedy, kým mu funguje pamäť. A ja s ňou, našťastie, problém nemám. Dávam si pozor a pamätám si aj texty ostatných. Napomeniem i mladých, keď niečo nepovedali.

Ako a kde sa učíte texty?

- Sprevádzajú ma všade. Ráno, keď vstanem, večer, keď prídem z divadla.

Mám záhradu, veľký, tristokoreňový vinohrad. Keď narástla zelina taká veľká, že hrozno nebolo vidieť, kľakol som si a opakoval text. „Ja mu dám, zabijem ho," vykrikoval som a vytrhával. Susedia znepokojení bežali zistiť, čo sa mi porobilo.

Diváci vás majú radi pre trefné gagy a prívetivý humor, ktorý dokážete rozdávať. Je to dar, alebo sa to človek naučí?

- Ľudia, aj režiséri, mi často hovorili: „Tebe stačí, keď to len povieš, ty to vieš." Talent spočíva v človeku, je od Boha. Ja som ho asi zdedil po otcovi, ktorý bol tiež vynikajúci ochotnícky herec. Keď som ako učeň predával na hlavnej ulici, náš obchod mal veľký úspech, lebo sa na mňa, ochotníckeho herca, chodili ľudia pozerať aj tam. Biskup Kmeťko tiež chodil na moje predstavenia a hovoril mi: „Ty len vyjdeš na javisko a ja sa už smejem."

Zaskočil vás niekedy divácky smiech?

- Také situácie sa stávajú, napríklad v Adamovi Šangalovi. Spievam, tancujem a držím pri tom oboma rukami debničku peňazí. A tam, na javisku, sa mi odtrhli nohavice a nekontrolovane padali a padali... Nemohol som si ich popraviť, vbehol som teda aj so šporkasou do zákulisia za garderobierkou a rýchlo som jej vysvetlil, čo sa deje a čo má robiť. Z hľadiska sa ozýval rehot, a keď som vyšiel na javisko, privítal ma veľký aplauz. Zvukár sa na mne tak rehotal, že zabudol vypnúť mikrofón.

V rodnom meste

Ste rodákom z Nitry. Aké sú najsilnejšie momenty vášho detstva?

- Doma sme boli chudobní. Bývali sme u Kramera oproti hotelu Tatra, neskôr na Kupeckej ulici neďaleko divadla. V našom dome bolo kvetinárstvo. V tom čase v divadle hosťoval František Krištof Veselý. Dámy z okolia si preňho objednávali kvety a aj som ich nosil do divadla. To bol môj prvý divadelný honorár.

Pamätáte sa aj na to, ako bolo nitrianske divadlo počas vojny zbombardované?

- Nielen divadlo, ale aj dom, v ktorom sme bývali. Nevidel som to priamo, v tom čase sme boli schovaní na Zobore a mňa zobrali mníšky do kláštora. Keď sme sa vrátili domov, všetko bolo zhorené a zničené.

Čo to znamenalo pre vašu rodinu?

- Rodičia boli veriaci, prijali to s pokorou. Mamička bola kuchárka u biskupa Nécseya. Keď nám zhorel dom, pán biskup nám dal izbu na hrade. Počas vojny som býval aj u rodiny v Preseľanoch. Tam som videl vojnu, ranených, zažil som nálety, poplachy aj strach. Vtedy som nemal radosť zo života.

Aké boli vaše divadelné začiatky?

- Na Farskej ulici som chodil do materskej školy k sestričkám. Tam som priňuchal k divadlu. Neskôr som hrával ochotnícke divadlo v súbore Nitran a u saleziánov. Náš ochotnícky krúžok mal v tom čase vždy vypredané.

Vy ste sa však išli vyučiť za obchodníka. Prečo?

- Žili sme biedne, otec bol ťažký astmatik a bol na dôchodku, mamička bola kuchárka. Bola možnosť ísť za obchodníka, tak som išiel. Ako učeň - mučeň som robieval všetko, pomáhal, umýval. Robil som aj donášku do domov. Vtedy som bol tenký ako salónka, ale silný. Chodil som s veľkou krošňou na chrbte a roznášal som po Nitre tovar pre všeobecné potravinové družstvo.

Je pre obchodníka herecký talent výhodou?

- Aj tam nás učili predať zdo-chnutého kapra a predstierať, že žije. V obchode bolo treba nielen pomôcť pri výbere tovaru, ale aj zažartovať, a ja som to vedel. Dodnes dokážem počítať bez kalkulačky či zabaliť tovar. Ale spomínam si, ako do obchodu prišiel zákazník a chcel kúpiť sudovú kapustu. Vtom zo suda vybehla myš. Striasal som ju a odháňal za pultom, no tváril som sa tak, aby si to nevšimol.

Ostal vám čas na divadlo aj popri obchodníckej práci?

- V roku 1949 som dostal miesto vedúceho v predajni v Čermanoch. Musel som zložiť kauciu, dvadsaťtisíc korún na prípadné manko. Nikdy som žiadne nemal, bol som vynikajúci obchodník. V dedine nebola elektrina, tak sme po večeroch hrali divadlá. S kamarátom Rolfesom sme tam mali gramofónový ihlový orchester a dychovú hudbu, no zahrať sme vedeli iba Červenú sukničku a Škoda lásky. Odtiaľ som narukoval na vojnu do Plzne medzi delostrelcov. Aj tam som robil programy, recitoval a vyhrával som armádne súťaže. Dostal som sa aj do armádneho divadla Jindřicha Plachty, ale veľmi som sa chcel vrátiť domov.

Herecké začiatky

S nitrianskym divadlom ste spätý už desaťročia. Ako ste sa sem dostali?

- Po návrate do Nitry som pracoval ako vedúci obchodného oddelenia. Stále som hral, v šuflíkoch v úrade som mal po celý čas viac divadelných textov ako spisov. Keď nitriansky poslanec Andrej Bagar zakladal divadlo, mne ako ochotníkovi ponúkol miesto.

Bola to lákavá ponuka?

- V povojnovom období divadlo zápasilo s divákom. V malomeštiackej Nitre ľudia chodili iba na operetu, ale nie na činohru. Mňa aj rodičov odhovárali od divadla farári, vraj to nie je pre mňa, takého dobrého, pobožného človeka, ktorý aj miništroval.

Trvalo dlho, kým ste si s divákom v Nitre začali imponovať?

- V nitrianskom divadle som začal hrať v roku 1955. V tom čase tam už boli aj Haspra, Blaškovič, Strnisková, Kováčiková... Prevrátili sme divadlo a stali sme sa populárni. Obecenstvo sme si získali a odrazu sme boli čiernym koňom, vypredali sme aj Bratislavu. Aj vďaka tomu, že tu pôsobili viacerí dobrí režiséri ako Cieľ, Spišák, Bednárik, Haspra a iní, divadlo stále napreduje.

Lásky a straty

Popri divadle ste si založili aj rodinu. Ako ste to zvládali?

- V živote herca je normálne, že nemá veľa času na rodinu. Divadlo bolo zájazdové, väčšinou sme hrávali mimo Nitry. Deti aj plakali, keď som odchádzal z domu.

A čo manželka? Nežiarlila na manžela, herca?

- Boli časy, keď som pre prácu v noci prišiel a ráno odišiel. Žena bola na deti sama a hrozila aj rozvodom. Hercom nikto neverí, že môžu byť verní. Keď som dostal hereckú príležitosť vo filme, to už ma chcela nechať. Presviedčal som ju, že peniaze potrebujeme. Na deti som sa snažil byť vždy dobrý, rád som sa s nimi maznal.

Nakoniec vám manželstvo vydržalo...

- Hovorím, že celý život som prežil v jednom meste, v jednom divadle a s jednou ženou.

Po jej smrti ste vypli telefóny a s nikým ste nekomunikovali...

- Zomrela nečakane na otravu krvi po tom, čo jej ťahali vodu z kolena. Nevládala, povedala, že nedeľný obed budem musieť navariť sám, tak sme ju odviezli do nemocnice. Za týždeň zomrela, bola to strašná strata.

Dá sa s takouto stratou vyrovnať?

- Mali sme sa veľmi radi a teraz, v starobe, mi chýba jej láska. Po jej smrti som začal s alkoholom, ale to nepomôže. Aj teraz, po siedmich rokoch, si uvedomujem, že je ťažké žiť bez ženy a človek bez nej nemôže byť blažený. Ani bez kamarátov.

Ako sa zrodili veľké priateľstvá vášho života?

- V divadle sme boli nerozlučná trojica, Milan Kiš, Karol Spišák a ja. Pomáhali sme si, vedeli sme si sadnúť, porozprávať sa, zdôveriť sa, stretávali sa naše rodiny. Navštevovali sme sa aj na Štedrý večer, Milan robil výborný šalát, ja som doniesol vínko. Hocikedy sme si zmysleli, že ideme napríklad robiť kapustu ku Karolovi. Strúhali sme, dali sme kapustu do vane, popili sme pritom vínko. Žena mi volá, kde si, sú dve hodiny ráno... Aby sme to urýchlili, šupli sme kapustu do odstredivky. Spišákovci museli smradľavú práčku ráno vyhodiť...

Keď mi zavolal Karol, že Milan Kiš zomrel, nebol som schopný povedať ani slovo, v telefóne počul iba rev. A potom odišiel aj Karol, ďalší kamarát. Teraz je už aj divadelná šatňa smutnejšia.

Často sa objavujete v blízkosti svojich dvoch synov a vnúčat. Zdedili po vás herecké sklony?

- Nechcel som, aby synovia boli herci, hlavne Jara som odhováral, no dnes to ľutujem. Vnučka Linda však študuje herecké konzervatórium a ktovie, možno bude hercom aj jedenásťročný Jožko, ktorý je výborný golfista.

Humor pomáha

Ste vychýrený vinár. Nie je to pre človeka, ktorý vyrastal v centre mesta, netradičná záľuba?

- Bol som alergik a mama ma nahovorila, aby som si kúpil pozemok. Postupne som sa učil, ako narábať s vínom, bol som samouk. Fľaše muštu som dal do garáže, že bude burčiak. Nevedel som, že demižón nesmie byť plný. Za týždeň, keď som sa vrátil, pena pokryla celú garáž. Prvá oberačka teda skončila na aute a víno nebolo.

Preslávil vás aj „Dóczyho" guláš, na akciách ho jedávajú zástupy ľudí. Ako ste sa dostali ku kuchárskej záľube?

- Ešte ako chlapec na Kupeckej ulici som vedel za domom spraviť ohník a v hrnci som varil zemiaky. Prišiel strýco z Francie, vraj, Jóžika, daj mi okoštovať, aké je to dobré. Varil som aj na festivaloch, pre Francúzov. Mám pasiu, keď ľuďom Dóczyho guláš chutí. Doma varím všeličo, skúšam pridávať aj ananás, ale perkelt, paprikáš a guláš sú aj tak najlepšie.

- Život sa neskladá z veľkých obetí, ale z maličkostí. Ak k nim pridáme úsmev, tak si navždy získame srdce človeka. V živote teda pomáha humor. V živote pomáha aj láska. Som mierumilovný človek, nikdy som sa nevedel uraziť a láskou som vedel obdarúvať. A pomáha aj viera - staroba nedá na seba zabudnúť, treba vydržať. A ja verím, že sa nebudem mať zle, ani keď zomriem. Aj potom budem rozveseľovať svoje publikum.

Jubilant Jozef Dóczy

Divadelný a filmový herec a komik Jozef Dóczy sa narodil v Nitre 19. novembra 1929. Pôvodným povolaním bol obchodník, v roku 1955 nastúpil na podnet Andreja Bagara do umeleckého súboru vtedajšieho Krajového divadla v Nitre. Odvtedy stvárnil na jeho doskách viac ako 150 postáv v inscenáciách a muzikáloch ( Čaj u pána senátora, Veľkolepý paroháč, Pacho sa vracia, Fidlikant na streche, Divotvorný hrniec, Modrá ruža, Sardinky na scénu, prosím!, Višňový sad a iné). Nitrianskemu divadlu upísal celý svoj profesionálny život.

Komický talent prejavil aj v mnohých filmových a televíznych úlohách, diváci si ho pamätajú z filmov Skalní v ofsajde, Výlet po Dunaji, Sebechlebskí hudci, Pán a hvezdár, Ako divé husi, Rivers of Babylon a ďalšie. Mladšie generácie ho poznajú aj z rozprávok Loktibrada, Zbojnícke fašiangy, Hľadanie šťastnej chvíle či O ľuďoch a čarodejníkoch.

Počas svojej hereckej kariéry hral nespočetné množstvo zaujímavých postáv. Vytváral zložité charaktery v klasických i súčasných drámach aj v komédiách. Diváci si ho však najviac spájajú so sviežimi veselohernými úlohami. Je majstrom karikatúr ľudských charakterov, dokonale ovláda majstrovstvo slovného humoru či psychologickej skratky.

Je držiteľom ocenení Zaslúžilý umelec, Cena Jozefa Kronera, za celoživotný prínos mu bola udelená Cena mesta Nitry.

Jozef Dóczy prijímal v uplynulých dňoch množstvo gratulácií nielen od rodiny a kolegov, ale aj od vďačných divákov. V Divadle Andreja Bagara oslávil jubileum predstavením Modrá ruža, v ktorom nezabudnuteľne stvárnil postavu továrnika Canicha. Gratulácie od Nitranov prijímal aj v Literárnom klube Janka Jesenského. V piatok mu k jubileu osobne zablahoželal aj prezident Ivan Gašparovič.

(EB, R)

Spätý s Nitrou. Na nitrianskych doskách stvárnil množstvo dramatických aj komických postáv.

Priatelia. S Milanom Kišom trávili čas nielen na javisku, ale aj v súkromí.

Jozef Dóczy. Jubileum oslávil spolu s divákmi operetou Modrá ruža. Stvárnil v nej postavu továrnika Canicha.

Kvety od vďačných divákov. Nitrianskemu divadlu upísal celý svoj profesionálny život.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  2. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  3. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  4. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  5. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  6. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  7. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  8. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  9. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  10. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  1. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  2. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  3. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  4. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  5. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  6. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  7. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  8. Najobľúbenejšie auto Slovákov je opäť ŠKODA
  9. PLANEO Elektro funguje aj počas lockdownu - má akčný výpredaj
  10. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 32 039
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 30 174
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 13 167
  4. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 10 197
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 9 550
  6. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 577
  7. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 536
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 727
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 420
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom? 4 842
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Nitra, Galanta a Šaľa - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Nitra

Galantská nemocnica.

Aj keď bola nemocnica vybudovaná ako záložná v prípade vojnových konfliktov a živelných katastrof, nikto nepredpokladal takýto pandemický vývoj - povedala riaditeľka nemocnice Alexandra Pavlovičová.

1 h
Počas veľkonočných sviatkov divadlo uvedie aj populárnu inscenáciu Povolanie pápež.

V pláne je tiež spustenie divadelného e-shopu.

2 h
Futbalisti z tretej ligy a nižších súťaží zatiaľ nemôžu ani trénovať. Archívna snímka je z jesenného duelu ViOn B Vráble - Galanta.

V Šali už vedia o odchodoch niekoľkých hráčov. Marián Süttö navrhuje zastaviť reorganizáciu.

6 h
Marián Tvrdoň je v Ústí nad Labem už sedem rokov, letné (18. 8.) 27. narodeniny však už možno oslávi na lukratívnejšej adrese.

Nitran fascinuje príbehom o nepoddajnosti.

19 h

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Tragédiu vyšetruje polícia.

20. jan

Už teraz je neskoro, vie tréner Nitry po vyhorení so Šamorínom.

23 h

Ľad si zmýlili s cestou. Mementom pre všetkých by mali byť tragédie, ktoré sa na Oravskej priehrade stali, no zdá sa, že ľudia sú nepoučiteľní.

19. jan

Zoznam miest pribežne dopĺňame.

20. jan

Už ste čítali?