„Z PREČINU nebezpečného vyhrážania polícia obvinila 43-ročného muža z okresu Dunajská Streda, ktorý sa so sekerou v ruke vyhrážal svojej manželke zabitím." Aj takéto podoby môže mať domáce násilie, ktoré sa často odohráva za zatvorenými dverami. K jeho zníženiu je potrebné podľa preventistu Miroslava Duchoňa odstrániť predsudky.
Odkiaľ pramení agresívne správanie?
- Okrem iného aj z rodiny a výchovy, kde agresor preberá vzorce správania od svojich rodičov. Keď dieťa vidí, že násilie funguje a je veľmi dobrým prostriedkom ako presadiť svoj názor, tak sa to veľmi rýchlo naučí. Veľakrát je týrané samo dieťa a tým sa aj podvedome naučí, že takýmto rýchlym a účinným spôsobom sa dá podrobiť človek a získavať výhody. V mnohých prípadoch sa z chlapca, ktorý nenávidí svojho otca za to, že doma bije matku i jeho samotného, stane neskôr domáci agresor. Dôležitý faktor je tiež stále pretrvávajúca rodová nerovnosť, zakorenená snaha mužov o získanie dominancie, kontroly a demonštrácie sily.
Závisí to aj od typu osobnosti človeka?
- Samozrejme, ale určite nie je rozhodujúci len tento faktor. Pôsobí ich viac, môžeme hovoriť o bio-psycho-sociálnom pôsobení. Svoju úlohu zohrávajú zdedené genetické predispozície, nielen rodinné prostredie, ale aj to širšie, v ktorom jedinec vyrastá, celá spoločenská klíma, ktorá ho formuje. Navyše to býva skombinované jednorazovými hraničnými životnými situáciami, ktoré traumatizujú dieťa už v mladosti, napríklad vo forme šikanovania na školách. Zaujímavé je, že navonok pôsobí mnoho agresorov ako slušní a usporiadaní manželia.
S akými typmi agresie ste sa stretli počas svojej praxe?
- Mnoho agresorov odopiera ženám prístup k strave, k hygiene, vypnú im elektrinu, vodu, plyn. Vydeľujú im len určité množstvo peňazí, takže sú odkázané len na minimum finančných prostriedkov, zvyšok si necháva agresor. Dlhodobo a opakovane obeť ponižujú, udupú jej sebavedomie na minimum, pomaly začínajú veriť, že sú zlé, škaredé, že ony sú všetkému na vine. Ženy na sebe vydržia veľké zverstvá, poznám prípady, keď manžel priložil nôž na krk alebo igelit na hlavu, keď ich okolo domu naháňal so sekerou. Ženy pretrpia aj bitky, kopance, sácanie zo schodov, a u lekára si potom vymyslia, že nešťastne spadli.
Do akej miery to dokážu ženy znášať?
- Sú naivne trpezlivé, sú presvedčené, že prevychovajú manželov. Ale štruktúru osobnosti človeka žiadna žena svadbou alebo láskou nezmení. Mnoho žien je silne veriacich a prijali to za svoj osud. Hanbia sa za to, čo sa u nich doma deje, a snažia sa to samy ututlať, pretože chcú napríklad udržať rodinu.
Myslíte, že by sa násilie eliminovalo, ak by do toho zasiahli napríklad susedia?
- Určite, násilie sa neznižuje aj pre zakorenené predsudky na Slovensku. Ľudia napríklad hovoria, „...do toho nás nič nie je, je to ich rodinná hádka, bez vetra sa ani lístok na strome nepohne", prípadne „...veď si toho muža vybrala sama, chlap si musí urobiť v dome poriadok", atď. Verím, že keby tieto predsudky zmizli a spoločnosť, my všetci, by sme jasne prejavili odmietavý postoj k násiliu napríklad tým, že upozorním na problém, poskytnem radu alebo pôjdem svedčiť, aj domáci agresori by sa zrejme viac báli správať sa za zatvorenými dverami agresívne.
Nech si skúsi odpovedať každý sám pre seba, v duchu, čo by urobil, keby bola týraná napríklad jeho dcéra či sestra. Aj vtedy by reagoval tým, že je to čisto ich súkromná vec? Ja svoju odpoveď poznám.
Stretli ste sa s prípadom, keď žena týrala muža?
- Za posledné tri roky prišli dvaja alebo traja psychicky týraní muži. Manželky im nadávali, urážali, ponižovali ich. Mnohokrát je to o tom, že ženy sa snažia získať byt alebo dom rôznymi spôsobmi. Pamätám si príklad, keď si žena nasťahovala domov milenca a ponižovala tak manžela napriek tomu, že v dome boli tri maloleté deti. Väčšina mužov to, že sú týraní, nepripustí, ani len sami pred sebou a už vôbec nie pred rodinou, priateľmi či políciou.
Pracujete v občianskom združení Pomoc proti násiliu. Prečo?
- Keď počúvam týrané ženy, keď si uvedomím, čo všetko im vieme my muži vykonať, niekedy cítim akúsi iracionálnu kolektívnu hanbu či zodpovednosť za celé mužské pokolenie, možno aj preto som tu a snažím sa pomôcť. Nie je ľahké absorbovať toľko negatívnej energie, ale vždy ma nabije novou energiou, keď vidím, že urobili ten prvý rozhodujúci krok, začnú sa brániť, prestanú myslieť a žiť ako obeť a získajú tak šancu na, keď už nie možno šťastný, ale určite aspoň pokojný život.
