GOLIANOVO. Domácu zabíjačku zažil hádam každý. Možno niekedy dávno, ako dieťa na dedine u starkých. Dnes už nie sú také časté ako kedysi. Môžu za to náklady na chov prasiat a finančná situácia ľudí. Dlhý a nákladný chov ošípanej, námaha, čas a počet ľudí, ktorí musia vypomáhať pri zabíjačke, nemajú ani zďaleka takú hodnotu ako produkty, ktoré sa na zabíjačke vyrobia. Mnohí si preto radšej mäsové výrobky z prasaťa kúpia.
Hypermarkety vytlačili zabíjačky
Napriek tomu zabíjačky stále patria k tradícii dedinského života. Zabíjačka sa robí spravidla v sobotu a stretáva sa na nej celá rodina. Sú soboty, keď v dedine zabíja aj niekoľko rodín naraz. A v miestnych obchodoch ide na dračku korenie a červená paprika. Ako to na domácej zabíjačke vyzerá? Na jednej „takmer" domácej sme boli.
Spravili ju v Golianove - už tretí rok po sebe. Tradíciu zabíjačiek obnovil starosta Ľuboš Kolárik. „Išlo nám hlavne o to, aby sa ľudia z dediny stretli, zabavili. A zároveň sme chceli obnoviť staré tradície, ktoré tu boli za našich starých rodičov," hovorí starosta.
Dnes mladí už zabíjačky veľmi nepoznajú. Nemajú odkiaľ, prasiatka dnes chová málokto. „V ére hypermarketov sa neoplácajú. Tí starší, ktorí to robievali, vymierajú a my mladší na to dnes nemáme čas. Obecné zabíjačky sme začali robiť, aby mladšie pokolenie malo aspoň predstavu, ako to kedysi vyzeralo. Lebo viete, niekedy bola zabíjačka rodinná udalosť. V dedine žili traja-štyria mäsiari, ktorí robili zabíjačku v jednom aj dvoch domoch každú sobotu, a niekedy dokonca aj v nedeľu. Gazdinky boli v strese týždeň predtým, nesmeli zabudnúť na žiadne potrebné prísady. A nervózni boli aj gazdovia - z toho, či zabíjačka dobre vyjde, či prasa dobre padne," spomína si na staré časy starosta Ľuboš Kolárik.
Pripiť si, to je zákon
Zabíjačky sa tradične začínajú skoro ráno. Prasa kvičí v chlieve, ženy sú v kuchyni a chlapi na „popravisku". Vypustí sa stotridsať kíl živej váhy. Niekde sa zabíja pištoľou. „Malo by sa to strieľať, ale elektrošoky sú bezpečnejšie. Prasa stuhne a potom sa už len zakole. Chytá sa krv, a už je po ňom," hovorí Stanislav Majerčík, ktorý bol jedným z hlavných majstrov pri obecnej zabíjačke v Golianove.
Krv zachytia do vandlíkov, používa sa do kaše, krvavničiek. A niekde sa z nej robí aj prvé zabíjačkové jedlo - smažená krv na cibuľke so zemiakmi.
Muži si potom pripijú. „Keď prasa padne, musí sa naliať. To je zákon. Viete, aby išla duša do neba," so smiechom povie Ivan Slovák.
Depilácia
Potom sa prasa čistí, zbavujú ho chlpov, aby ostalo hladučké. Niekde ho obárajú, inde opaľujú plameňom z propán-butánovej fľaše. V Golianove ho opaľujú. Prečo? „Na obáranie potrebujete veľké koryto, do ktorého dáte celé prasa a oblievate ho horúcou vodou. Také už pomaly ani nemáme, preto opaľujeme," vysvetľuje Stanislav Majerčík.
Úplne do hladka sa zviera „depiluje" nožom. Z nôh mu strhnú pazúry.
Keď je kompletne vyčistené, napichne sa za zadné nohy na háky a vytiahne sa na rám.
Aj ďalší postup sa líši od regiónu k regiónu. V Golianove napríklad prasa vešajú na trojnožku a na nej ho rozoberajú. Sú ale dediny, kde ho vypiplú na zemi. „Nám sa nechce ohýbať," lakonicky podotkne Stano Majerčík.
Zviera sa pomaly a presne prereže, prasati previaže konečník, aby sa „nevyšpinilo" na čisté mäso. Keď je otvorené, majstri vytiahnú vnútornosti. Vložia ich do lavóra a dvor sa naplní hnusným zápachom.
Zbližuje susedov
Jednotlivé časti postupne spracováva niekoľko ľudí. V Golianove bolo prvé zabíjačkové jedlo varená pečienka. Okrem nej sa pripravujú napríklad aj hurky, klobásky, pečené mäso, kapustnicu, údenú šunku. A nemôže chýbať niečo, čo sa minie ako prvé - žobrácka kaša. Ide do nej krv a ryža, niekto zvykne pridávať krúpy a pomleté varené mäso.
„Niekedy bývali zabíjačky v každom dome. Dnes sa neoplácajú. Malé prasiatko stojí dvetisíc korún, už to je veľa. Potom sa o to treba starať, platiť za krmivo. Pre ľudí je teraz ľahšie ísť do hypermarketu a kúpiť presne to, čo potrebujú," povzdychne si nostalgicky Stanislav Majerčík.
Zabíjačky kedysi zbližovali rodiny aj susedov. Kto zabíjal, posielal výslužku známym aj vzdialenejšej rodine. Susedia si na zabíjačky navyše chodili pomáhať, vždy sa pri tom poriadne porozprávali, zabavili. Dnes sa ľudia pozatvárajú doma a susedia ich ani nezaujímajú. V Golianove sa ľudí snažili zblížiť aj tradičnou dedinskou zabíjačkou.
Prasce po vojne škrtili
Stanislav Majerčík hovorí, že po vojne platilo niekoľko rokov nariadenie, že časť z domácej zabíjačky sa musela odovzdávať. Ľudia preto zabíjali potajme, často potme. Aby nikto nevedel, že majú zabíjačku, prasa muselo padnúť v tichosti. Spravidla najmladší člen rodiny mal za úlohu prasaťu vtlačiť do úst kus handry, aby nekvičalo. Potom prasa zapichli. Ak sa náhodou potme presne netrafili, prasaťu omotali okolo krku lano a krútili ho, až kým sa neudusilo.
(th)
