Až v Indii si uvedomil, akí sme v Európe bohatí

NITRA. Martin Pavúk je gréckokatolícky kňaz a zároveň rímskokatolícky misionár. Jeho prvou misiou bola India, v Kalkate pomáhal chorým v Dome Matky Terezy. Až tam si uvedomil, akí sme v Európe bohatí - aj preto, že máme vodovodné kohútiky, z ktorých tečie čistá voda.

Mladý misionár netají, že keď po prvýkrát videl pacientov s obrovskými ranami, v ktorých sa pohybovali malé červíky, prišlo mu zle. Časom si však zvykol. „Na chorého som sa nepozeral ako na nositeľa nejakej choroby, ale v prvom rade ako na človeka, v ktorom je Kristus," povedal nám Martin Pavúk, ktorý teraz žije v Nitre.

Spal na dverách, mäso radšej nejedol

Kalkata, ktorá je vraj druhým najšpinavším mestom na svete (po pakistanskom Karáčí), bola najmilším mestom Matky Terezy. Podľa odhadov tu žije 20 miliónov ľudí, väčšina v chudobe.

„Prvé, čo človek pocíti po pristátí na letisku, je teplý vzduch a typický indický zápach. Indovia všetko vykonávajú na ulici, ak zomrú, často tam bez povšimnutia ležia aj niekoľko hodín," povedal nám Martin Pavúk.

V Indii pôsobil päť týždňov, polroka predtým bral lieky. „Zo Slovenska sme tam boli asi pätnásti, niektorí mali veľké zdravotné problémy. Napríklad jedna študentka po návrate domov odpadla a prebrala sa až o tri týždne. Príčinu lekári nezistili."

Martin mal problémy len so stravou: „Kuchyňa vyzerala ako na Luníku IX. Nevedel som, či je na tanieri nejaký potkan alebo opica. Preto som radšej mäso vôbec nejedol. Za mesiac som schudol jedenásť kíl."

Spolu s ostatnými Slovákmi ho ubytovali v priestoroch, ktoré patrili jezuitskému kláštoru. „Spali sme na posteliach urobených zo železných dverí, na ktorých bol hliníkový plech a špinavý matrac. Na oknách nebolo sklo, len mreže."

Ľudia s leprou si sami vyrábajú ruky a nohy

Ako Misionár Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pomáhal v Dome Matky Terezy. „Ošetroval som chorých na tuberkulózu, HIV a zomierajúcich, no vykonával som aj iné práce. Napríklad každé ráno som čistil izbu, po ktorej behali potkany. Postele boli špinavé, dlažba zanedbaná. Keď chorým niečo nechutí, hodia to vedľa seba," opísal nám miestne pomery.

Niektorí pacienti s AIDS ani nevedeli, čo im je. „Sestry im to nehovorili. V Indii sa za túto chorobu hanbia. Keby sa to dozvedela rodina, vyhodí nakazeného na ulicu."

Rovnako je to aj s leprou. „Chorí ju taja do poslednej chvíle. Boli sme v zariadení za Kalkatou, kde títo ľudia žijú v komunite aj so svojimi zdravými deťmi. Sami si vyrábajú náhradné nohy a ruky. Živia sa tým, že šijú oblečenie pre sestry Matky Terezy," povedal nám Martin Pavúk.

Pomáhali potajomky, aby obdarovaných nezbili

Slovenskí misionári vycestovali aj k posvätnej rieke Ganga. „Plávali v nej telá detí, ktoré po smrti nespaľujú, aj posvätných bielych kráv. V 50-stupňovej horúčave sa rýchle rozkladali. Indovia si v tejto vode vyplachujú aj ústa," povedal nám Martin.

Pre zaujímavosť doniesli domov vzorku vody a dali urobiť jej rozbor. „Povedali nám, že keby sa u nás niekto napil, možno by aj zomrel."

S chudobou sa misionári stretával na každom kroku. Aj priamo pod múrmi jezuitskej ubytovne. „Boli tam rodiny, ktoré celý život prežívajú doslova pod igelitom. Miestni kňazi nás upozornili, aby sme im nič nedávali, lebo tí, ktorým sa neujde, ich zbijú. Tak sme im pomáhali len potajomky," poznamenal páter Martin.

Až v Indii si uvedomil, akí sme v Európe bohatí. „Sme bohatí aj preto, lebo máme vodovodné kohútiky, z ktorých tečie čistá voda. Ďakujem Bohu, že ma použil ako svoj nástroj, aby ukázal týmto chudákom, ako veľmi ich má rád. Sme len malou ceruzkou v Božej ruke a Boh je ten, ktorý cez nás píše," konštatoval misionár.

Súčasné prejavy ekonomickej krízy označil za naliehavú výzvu na kresťanskú solidaritu voči tým, čo trpia nedostatkom: „Otvorené oči a otvorené srdce nám povedia, komu a ako by sme mali pomôcť."

Martin Pavúk, rodák od Prešova, je farárom vo vzácnom kostolíku na nitrianskych Párovciach.