ŠAĽA. Súčasné vianočné prvky, ktoré považujeme za samozrejmosť, v minulosti neexistovali. Centrálny vianočný stromček sa vyníma na Námestí Svätej Trojice iba od konca 80. rokov. Bývalý režim ho nepovolil pre jeho spojenie s náboženstvom.
„Keď sa začal stavať, tak zvyčajne pri mestskom úrade, dome kultúry a pred Spoločenským domom vo Veči. Aj vianočné trhy sú otázkou posledných rokov, práve tak ako Silvester," rozpráva Július Morávek, bývalý primátor Šale.
Ochotníci bývali kultúrnym obohatením
Komornú atmosféru Vianoc dotvárali ochotnícke súbory. Mali svojich priaznivcov z rôznych spoločenských vrstiev. Pripravovali divadelné predstavenia na viacerých miestach v Šali.
„Nebolo to tak centralizované ako v dnešnej dobe v dome kultúry. Kedysi bývalo ochotníkov veľa, boli skutočným kultúrnym obohatením spoločenského života," dodáva manželka Gabriela Morávková.
Ako dieťa spolu so svojimi rovesníkmi trávila zimné prázdniny korčuľovaním sa na jazere Pošváň. Aby sa tam dostali, museli prejsť cez susedov dvor a záhradu. Používali pôvodné korčule, takzvané kvintovky. Pripevňovali sa na topánky kľúčikom vpredu aj vzadu.
„Boli príliš nízke, človek si mohol ľahko vytknúť aj členok. Ja som ich zdedila po sesternici, klasické biele som si kúpila až v 62. roku, keď som začala učiť."
Veľkú priekopu, ktorá bola kedysi pri autobusovej stanici, zasa využívali deti na sánkovanie. „Chlapci tam v lete hrávali futbal, vytrénoval sa tam aj môj spolužiak zo základnej školy Alexander Vencel, neskôr brankár Slovana Bratislava. Je zaujímavé, že sa nikomu nič nestalo, pretože vždy nás tam bolo ako mravcov," spomína Gabriela Morávková.
Hlavná cesta bola z kamenných kociek
Rodená Šalianka si pamätá na všetky zmeny súvisiace s modernizáciou mesta. Mrzí ju, že prízemné budovy s neopakovateľnou ozdobnou atikou nahradili niekoľkoposchodové paneláky. Šaľa tým dostala uniformu, akú majú mnohé iné mestá na Slovensku a stratila svoj pôvodný kolorit.
„Od fary po Dolnú a Vlčanskú ulicu sa nachádzali úchvatné domčeky, ktoré zrovnali so zemou po príchode Dusla. Hlavná cesta bola z kamenných kociek, bola pevná, viedla až na starý most. Ten už zbúrali tiež, pretože bol údajne úzky, nízky a tvrdili, že bude zavadzať lodiam."
„Okrem toho sa v 60. rokoch minulého storočia nesmierne dodržiaval poriadok a mesto tak pôsobilo útulne. Vzťahy medzi ľuďmi boli priateľské, ľudia sa navzájom poznali. Keby som ako dieťa niekoho nepozdravila, mama by sa to okamžite dozvedela a vykarhala by ma. Vtedy nás viedli k úcte k starším, v dnešnej dobe sa to už nenosí," vysvetľuje pani Morávková.
Vianoce patria k jej najobľúbenejším sviatkom. Zvyky a tradície z detstva si preniesla do rodinného kruhu. Na Nový rok nejedia rybu, aby im šťastie neuplávalo, ani hydinu, aby im neuletelo. „Máme jedlo zo zvieraťa, čo je pomalé, najčastejšie robievame bravčové rezne. Tiež pečiem veľa drobných suchých zákuskov."
Rybu nemali, bola drahá
Spomienky na detstvo a Vianoce sú balzamom na dušu Márie Ivanovej, 87-ročnej Šalianky. Pochádza z mnohodetnej rodiny, v domčeku ich bývalo až 13.
„Boli sme chudobní, ale šťastní," hovorí pani Mária. „Viac sme si vedeli vážiť veci ako dnešní mladí ľudia. Tým, že sme boli chudobní, dostávali sme darčeky z ľudovej školy. Bola to buď látka na šaty alebo topánky. Raz som dostala aj ozdobený vianočný stromček pred Štedrým dňom," spomína babička na obdobie, v ktorom sa tí skôr narodení dokázali tešiť aj z maličkostí.
„Na Štedrý deň sme nič nejedli. Začali sme až o piatej fazuľovou polievkou so slivkami. Namiesto ryby sme mali iba slíže. Predtým však otec zobral svätenú vodu a všetko posvätil, aj záhradu. Mama zase rozdala oplátky všetkým zvieratám, ktoré sme mali, aj domácim aj chovným," opisuje pani Ivanová. Medzi jej najkrajšie spomienky patrí vinšovanie a koledy.
„Po večeri sme chodievali aj spievať Tichú noc známym a rodine. Viete, ako nás čakali? Nosievali sme so sebou prútený košík, pretože nám dávali za vystúpenie orechy, jablká, koláče a dokonca aj pár halierov. Boli to krásne časy."
