Pre žraloky je človek humus, do ktorého ak si mohutný živočích náhodou zahryzne, s odporom kus človečiny hneď vypľuje. To len filmy ako Čeľuste prezentujú žraloky ako krvilačné beštie, hovorí Jaroslav Blaško, jeden zo zakladateľov potápačského športu v Nitre.
Musel sa cítiť ako Santiago v Hemingwayovej novele Starec a more. Hodiny a hodiny sedel v štyridsaťstupňových horúčavách na otvorenom mori a zvádzal boj s časom. Vyčerpaný a prehriaty napriek tomu veril, že prídu.
Hodiny v neľudských podmienkach
Nitran Jaroslav Blaško striehol na západnom pobreží Mexika na svoju „korisť". Veľryby šedé potreboval dostať pred svoju kameru a fotoaparát. Pán Blaško totiž okrem potápania vytvára z podvodných expedícií fotky a filmy, ktoré získali už mnohé festivalové ocenenia.
Na spomínane miesto, ktoré si Jaroslav Blaško vytypoval, chodia veľryby rodiť mláďatá. Striehol na ne so špeciálnou technikou v náročných podmienkach vyše päť hodín. A hoci ich všade bolo plno, nepodarilo sa mu k nim priblížiť na vzdialenosť menšiu ako dvesto metrov.
„Mláďa veľryby šedej sa musí podstatne častejšie nadýchnuť. Stará ju chráni a sprevádza na hladinu, je preto väčšia šanca, že na takomto mieste sa k nim dostaneme bližšie. Keď som ani po toľkých hodinách nenakrútil žiadny použiteľný záber, tak som rozmýšľal, že na druhý deň sa budem musieť vrátiť. Už sme sa otočili do prístavu, keď sa asi dvadsať metrov od člna vynorilo mohutné telo matky a hneď po nej aj mláďa. Vliezla mi rovno do kamery. Takáto vec potom človeka núti zamyslieť sa - prečo to tá stará veľryba urobila? Riskuje, že ukáže svoje mláďa ľuďom, ktorí zdecimovali ich stav na minimum. Prečo asi? Chápe vôbec, že ide do rizika? Alebo sa s nami zbližuje zámerne v nádeji, že potom nebudeme jej mláďatá zabíjať?" zamýšľa sa jeden z prvých potápačov v Nitre nad momentom, na ktorý sa len tak ľahko nezabúda.
Tulení mládenci dajú najavo, kto je pán
Veľryby ho očarili, rovnako fascinovaný však bol aj inými vodnými živočíchmi - tuleňmi a žralokmi. Tie prvé pozoroval počas výpravy do Baja California, čo je federálny štát Mexika. Kolónia je často navštevovaná turistami, tulene sú už na potápačov takpovediac zvyknutí. Až na zopár výnimiek spomedzi mladých dominantných samcov nemá žiaden z tuleňov s potápačmi problém. „Raz ma jeden z tých mládencov dôrazne klepol po hlave, že mám odtiaľ zmiznúť, ale inak bolo potápanie s tuleňmi najkrajšie, aké som kedy zažil. Objavili sme tam v malej jaskyni materskú škôlku a 'pani učiteľka' nás doslova prišla skontrolovať priamo k vstupu. Zistila, že všetko je v poriadku a nechala nás vplávať. Tulenie mláďatá sa na nás potom vrhli. Ťahali nás za plutvy, jeden sa mi dokonca zavesil pod ruku a pol hodinu som s ním plával."
Žraloky sa ľudí boja
Za najkrajšieho živočícha pod vodou považuje Jaroslav Blaško žraloka veľrybieho, najväčšieho plutvovca na svete. Je to paryba, ktorá dorastá až do dĺžky pätnásť metrov a živí sa planktónom. „Je to spoločenské a priateľské zviera, hoci je to žralok," tvrdí potápač.
V súvislosti so žralokmi odmieta hovoriť o strachu. „Taký pocit pri stretnutí s nimi jednoducho neexistuje, človek je fascinovaný tými živočíchmi. Netreba sa báť, to len filmy ako Čeľuste prezentujú žraloky ako zákerne útočiace šelmy. Len veľmi málo druhov žralokov naberie odvahu a zaútočí na človeka, väčšinou sa nás potápačov boja, lebo sme pre ne príšery, ktoré vytvárajú príšerný rachot tým, že vypúšťajú bubliny. Okrem toho nie sme vôbec v potravinovom reťazci žralok, väčšina požiera choré alebo zranené ryby, ktoré nemajú šancu uniknúť, a tiež zdochliny," vysvetľuje Jaroslav Blaško.
Pri športe, ktorému sa venuje, platí jedna zásada, ktorá je alfou a omegou potápania. Ničoho sa nechytať a mať rešpekt pred prostredím, v ktorom som. Tá zásada nechytania nie je len o tom, že rešpektujeme prírodu a neničíme ju, ale aj o bezpečnosti potápačov. „Nie sú tak nebezpečné žraloky ako kadejaké malé živočíchy. Nebezpečenstvom pre potápača môže byť napríklad ryba s jedovatými ostňami na chrbte, či slimák s jedovatou žľazou a háčikom, ktorým dokáže pichnúť."
Odídu litre stresu z civilizovaného sveta
Jaroslav Blaško sa potápaniu venuje už asi dvanásť rokov, desať z nich pod vodou nakrúca a fotí. Za sebou už má expedície do takých exotických oblastí sveta, akými sú Indonézia, Maldivy, Egypt, Filipíny, Thajsko, Mexiko či Kuba.
O potápaní hovorí ako o športe, ktorý je „do pohody" a nepatrí k adrenalínovým. Robiť ho dokáže ktokoľvek, dokonca aj fyzicky hendikepovaní ľudia, ktorí napríklad nemajú končatiny. Znevýhodnení sú len ľudia so srdcovými a dýchacími ochoreniami.
„Najväčší pôžitok z potápania je ten, že človek sa pohybuje v beztiažovom stave, voľne sa vznáša, a to vznášanie je schopný regulovať. Pri tom človek vyplaví na litre stresu, ktorý si pod vodu donesie z civilizovaného sveta," hovorí Jaroslav.
Najkrajší podmorský svet je do hĺbky 15 metrov, lebo voda pohlcuje svetlo a vo veľkých hĺbkach sa strácajú farby a nie je dobrá viditeľnosť. Ak chce potápač fotografovať žraloky alebo iné väčšie morské živočíchy, musí ísť až do hĺbky okolo štyridsať metrov. Dobrá výbava fotografa pod vodou preto musí svetlo zabezpečiť. Kompletné vybavenie na fotenie alebo nakrúcanie môže vyjsť aj na viac ako desaťtisíc eur. „Mám ale radosť, keď sa mi zážitky spod vody podarí sprostredkovať aj tým, ktorí nemajú možnosť do vody vstúpiť," hovorí Jaroslav Blaško, filmár a potápač v jednej osobe.