Solčianska: Keď zacítim diváka, vtedy ma to začína baviť

Agáta Solčianska chcela byť ako malá lekárkou. Injekcií sa nielenže nebála, ale priam ich zbožňovala. Osud či náhoda však rozhodli inak - dnes si bez divadla nevie svoj život predstaviť.

NITRA. S polročnou prestávkou, kedy bola v Anglicku, pôsobí Agáta Solčianska v Starom divadle Karola Spišáka od roku 1996. Doposiaľ má na konte zhruba dvadsať postáv. Môžete ju vidieť ako Mimi v kabarete U temnej Irmy a Chromej Krásky, ako Mladú v Havranovi z kameňa, ako Zbojníčku v Snehovej kráľovnej či ako Gluma v Hobitovi Bilbovi, za ktorého získala aj Cenu za herecký výkon. Nechýba ani v najnovších predstaveniach Ako šlo vajce na vandrovku a Kniha džunglí.

Zo šepkárky bábkoherečka

K divadlu sa rodená Vrábeľčanka, ktorá od 17 rokov žije v Nitre, dostala celkom logicky. Ako študentka na obchodnej škole sa venovala amatérskemu divadlu. V roku 1993 sa chystala študovať činohru na brnenskej JAMU, ale keďže v tom čase sa Československo rozdelilo a ako cudzinka by si školu v Čechách musela platiť, zo štúdia nebolo nič. Tak si na dva roky vyskúšala prácu šepkárky v Divadle Andreja Bagara. „Bola to pre mňa cenná skúsenosť. Videla som, ako herci pracujú s textom, ako do seba „nasávajú" svoje postavy, ako sa rodí celé predstavenie," spomína Agáta Solčianska.

Medzitým spolupracovala aj s Teatrom Tatrom, ktoré ju ako kočovné divadlo uchvátilo. Vzápätí prišla ponuka od Karola Spišáka robiť bábkoherečku, ktorú s radosťou prijala. „Mojou prvou úlohou bola baletka v predstavení Ondreja Spišáka Snívajte s nami. Z množstva naštudovaných postáv som si obľúbila najmä rolu Mladej (čarodejnice) v hre Havran z kameňa. Iste aj preto, že som predtým čítala jej knižnú predlohu od Tomáša Pěkného a vytvorila som si k nej citový vzťah," vysvetľuje nitrianska bábkoherečka. „Veľmi rada hrám aj postavu Zbojníčky v Snehovej kráľovnej a tiež rada účinkujem v Ponitrianskych vyprávkach, kde hráme tri herečky, každá asi 12-13 postáv. Ale, samozrejme, mám rada všetky svoje úlohy."

Priťahuje ju kočovné divadlo

Každá rola sa 35-ročnej herečke zdá spočiatku ťažká, zamýšľa sa na ňou, čo obnáša, ako ju „uchopiť". Zapotila sa najmä pri stvárňovaní postáv v Teatre Tatre, s ktorým kočuje od roku 1993. Hrala napríklad postavu Palašky v hre Prorok Iľja, Maru v hre Balada pre banditu, Červenú Čiapočku, či Bianku Brasseli v predstavení Bianka Brasseli - dáma s dvoma hlavami. „Ku kočovnému divadlu ma to priam ťahá, baví, keď si všetko sami riadime, sami si robíme kulisy či kostýmy. S Teatrom Tatrom som už pochodila Ukrajinu, Bielorusko, Rumunsko, Taliansko, Poľsko aj Česko," hovorí Agáta Solčianska. Naposledy bola vlani s Prorokom Iľjom na festivale v Hradci Králové, Bianku Brasseli zas s veľkým úspechom uviedli minulé leto v derniére v nitrianskom parku.

Zbožňovala injekcie

Herečka s výrazným komediálnym talentom divadlo miluje, nevie si predstaviť, že by robila niečo iné. Aj keď ako dieťa túžila byť lekárkou a injekcií sa vraj nielenže nebála, ale priam ich zbožňovala. Neskôr svojim kamarátkam - študentkám na zdravotníckej škole s pasiou dovoľovala, aby si na nej precvičovali odber krvi zo žily. A potom sa to naučila aj ona na nich. Osud či náhoda však rozhodli inak. „Nejako si mi nechcelo príliš učiť, a tak ma to už na medicínu nelákalo. Keďže som ako pubertiačka hrala amatérske divadlo, ťahalo ma to stále viac na javisko. A tak vyhralo divadlo," priznáva Agáta.

„Baví ma hrať najmä pre deti. Možno to znie ako klišé, ale keď počujem ich smiech a vidím rozžiarené očká, napĺňa ma to nesmiernou radosťou a uspokojením. A keď hráme pre starších divákov a vidím, že im predstavenie niečo dalo, viem, že moja práca má zmysel."

Okno s Limonádovým Joe

Počas skúškového obdobia Agáta trochu trpí, lebo potrebuje kontakt s publikom, ktoré ju vie vyhecovať k výkonom. „Keď zacítim diváka, vtedy ma to začína baviť," priznáva herečka, ktorej sa ako snáď každému jej kolegovi podarili nejaké brepty.

„Konkrétne si už nespomínam, ale pamätám si na okno v hre Limonádový Joe. Vtedy mi priam kvapkal pot z čela. Spievala som pesničku, ktorá sa rýmovala, a ako sa to niekedy v takomto texte stáva, zabudla som slová. Niečo som tam teda zarevala, aby sa to rýmovalo. Možno ani nikto nič nezbadal," zasmiala sa Agáta. Dodala, že problémy s improvizáciou nemá, hoci sa sem-tam spoľahne na šepkanie kolegyne - divadelnej garderobierky a šepkárky Mariany Cibulkovej. Občas ju aj potrápili hororové sny, že je na scéne a nevie slová, alebo sa jej ešte ako šepkárke prisnilo, že hercom vypadol text a jej sa práve zatvorila či spadla kniha a nemohla našepkávať.

Ako dvojročný videl Veveričky

Divadelné gény sa začínajú prejavovať už aj na herečkinom vyše 3-ročnom synovi Ondríkovi. Zdedil ich nielen po mame, ale aj otcovi - Ondrejovi Spišákovi, riaditeľovi SDKS. Komediantstvo v krvi nezaprie, keď doma vystupuje, ukláňa sa a s hrdosťou prijíma potlesk rodičov. „Keď sme sa na vychádzke počas mojej materskej nezastavili v divadle pozrieť kolegov, robil náramný cirkus. Mal ešte len rok a už som s ním bola na Veveričkách v DAB. Celú inscenáciu presedel s otvorenými ústami. Ako dvojročný začal po predstavení tlieskať, kričať „blavo" a plakať od dojatia," prezrádza na svojho potomka Agáta. Videl už takmer všetky hry v „maminom" divadle. „V predstavení Ako šlo vajce na vandrovku mám repliku „ty sa nestaraj o to" a Ondríkovi sa to tak veľmi zapáčilo, že to teraz používa na všetko, čo mu poviem."

S partnerom Ondrejom Spišákom sa Agáta občas smeje, že by boli radšej, keby mali v rodine lekára, ale ak aj neskôr to bude syna ťahať k divadlu, nebudú mu brániť.