Slumy v Nairobi ostro kontrastujú s nóbl štvrťami. Pomoc chudobným obyvateľom plechových obydlí skôr príde zo Slovenska ako od miestnych boháčov, ktorým je osud krajanov ľahostajný.
TOPOĽČANY. Pred štyrmi rokmi bola Dária Pecháčová z Topoľčian ešte len študentkou sociálnej práce a do Kene išla na stáž. So všetkými predstavami o Afrike a Afričanoch, aké len Stredoeurópan môže mať. Myslela si, že bude pracovať v krajine, kde dokopy nič okrem panenskej prírody a ľudí oblečených v tradičných háboch nie je. Príchod do hlavného mesta Nairobi Dáriu šokoval.
Africký Hilton a mrakodrapy
„Nairobi je ako akékoľvek iné európske alebo americké veľkomesto. V centre je množstvo reštaurácií a kaviarničiek, naokolo stoja mrakodrapy, po uliciach sa pohybuje veľa biznismenov v oblekoch, nájdete tam aj hotel Hilton," hovorí Dária. V Nairobi má svoje centrum aj OSN a ďalšie medzinárodné organizácie, veľkomesto pôsobí preto skôr kozmopolitne ako africky.
Centrum Nairobi ale ostro kontrastuje s chatrnými domčekmi zbúchanými z plechu, ktoré sú na perifériách. Ľudia žijúci v slumoch zväčša nemajú žiadnu prácu a ich mesačný príjem je menej ako tridsať dolárov. V jednej izbe plechovej chalúpky sa tiesni aj pätnásť Keňanov v otrasných hygienických podmienkach. Podľa neoficiálnych štatistík žije len v Kibere, čo je druhý najväčší slum Afriky a najväčší v Keni, asi 800-tisíc ľudí.
Slumy, miesto plné nedostatku. Označujú sa tak najchudobnejšie časti Afriky, kde sa v chatrných domčekoch na malom mieste tiesnia státisíce ľudí.
V slumoch je podľa Dárie „absolútna chudoba a samá špina". Napriek tomu jej práve slumy a práca s najchudobnejšími obyvateľmi prirástla k srdcu. „Do centra Nairobi chodím raz-dvakrát do mesiaca. A som rada, že tam častejšie chodiť nemusím. Človek sa nevie zbaviť pocitu, že ani neodišiel z Európy," hovorí mladá žena, ktorej humanitárna práca zmenila život a od základov prevrátila hodnotový rebríček.
Nevinné aj po sexe a drogovaní
Až v Afrike si Dária uvedomila, že Európania často riešia malichernosti. A že ich problémy v skutočnosti nie sú problémami, ale banalitami. „V porovnaní s nimi sme aj dosť nevďační, nevieme si ceniť veci. Napríklad miestne deti ulice majú jedny nohavice a tak asi dve tričká, ale tento svoj majetok si nesmierne vážia a starajú sa oň. Ak náhodou dostanú nejakú novú vec, chodia s ňou neuveriteľne pyšne a každému ju ukazujú," rozpráva Dária Pecháčová.
A kým našimi štrnásťročnými adolescentmi plieska naplno puberta, kenské deti sú v tom veku hravé, zdvorilé a prítulné. Pôsobia nie ako násťroční, ale ešte ako nevinné deti. A to často aj napriek tomu, že na rozdiel od mnohých našich detí majú deti v Keni v takom veku často za sebou nepríjemné skúsenosti so sexom a s drogami.
Zúbožené deti
Do Afriky prišla Dária po prvý raz v roku 2006. Vybral si ju ako jednu z dvoch študentiek profesor Vladimír Krčméry, ktorý vtedy pôsobil na Trnavskej univerzite a bol známy svojimi humanitárnymi projektmi na čiernom kontinente. Dária tri mesiace pracovala v novom centre pre podvyživené deti.
„V tom čase to bola pre nás veľká neznáma. Bol to nový projekt a nevedeli sme, čo nás tam čaká. Doktorantka univerzity nám dala informácie o práci s podvýživenými deťmi, v praxi sme si však nevedeli predstaviť, čo budeme robiť."
Dieťa na snímke nie je tučné, nafúknuté bruško je dôsledkom podvýživy.
Denne sa v nutričnom centre stretávala s deťmi, ktoré vyzerali naozaj zúbožene. Do jej starostlivosti sa dostávali deti, ktoré mali podváhu, mnohé z nich mali v telách HIV vírus. Napriek tomu Dária nikdy nepomyslela na to, že by sa mala báť o vlastnú bezpečnosť. Extrémne chudobným deťom prišla pomáhať a to vnímala ako svoje poslanie.
„Každý týždeň k nám chodili matky s podvýživenými deťmi. Dostali sa k nám na základe odporučenia miestnych sociálnych pracovníkov, ktorí pôsobili v slumoch a vedeli o nás, alebo o nás počuli napríklad od susediek. Deťom sme pravidelne merali hlavičku, obvod hrudníka, vážili sme ich," hovorí Dária.
Kenské dieťa pri vážení.
S darovaným mliekom kšeftovali
Ako ale prinútiť nevzdelané ženy zo slumov, aby vôbec do centra prišli? „Nebolo to ľahké, ale mali veľkú motiváciu - dostávali od nás dosť drahé mlieko, ktoré mali použiť ako výživu pre svoje deti. Nakupovali sme ho v Nairobi, ale za európske ceny," povedala Dária Pecháčová.
Ženy čakajú na pomoc v nutričnom centre.
Bežne sa stávalo, že matky mlieko ďalej predali a zinkasovali zaň peniaze. Alebo ho len tak dali mužovi. Hocikomu, len nie deťom. Aby tomu centrum zabránilo, chodievali pravidelne sociálni pracovníci a zdravotníci na kontroly do slumov. Keď dieťa z kože a kosti nepribralo ani po darovaní mlieka, začala byť matka podozrivá, že mlieko svojmu dieťaťu nepodala. „Výnimkou boli snáď len deti s HIV syndrómom. Také priberajú len veľmi pomaly," hovorí Dária. Nečestným matkám sa najskôr snažili Dária s kolegami dohovoriť. Keď to nepomohlo a dieťa sa k mlieku stále nedostalo, vylúčili matku z programu. „Je to možno kruté, ale museli sme to tak robiť, mliekom sa plytvať nesmelo. Keď nepomohlo jednej žene a jej dieťaťu, mohlo pomôcť inej," vraví Dária.
Matky obárali vlastné deti
Ženám ale nestačilo len darovať dojčenské mlieko. Na pravidelných neformálnych prednáškach im museli humanitárni pracovníci vysvetľovať aj to, ako sa o dieťa starať. A išlo sa doslova od základov, mnohé zo žien vychovaných v slume netušili nič o správnej výžive pre deti.
Stávali sa aj pre nás absolútne nepochopiteľné veci. Napríklad to, že matka dvojmesačné dieťa nakŕmi surovým mäsom a myslí si, že to strávi. Automaticky však príde k obštrukcii čriev a na svete je zbytočný problém. Alebo dajú dieťaťu neprevarenú vodu. Detské telíčko potom napadnú parazity a do určitého veku je liečba komplikovaná, pretože malému stvoreniu sa nedajú nasadiť klasické lieky. Deti potom prudko strácajú váhu a dostanú sa do ohrozenia života.
„Mali sme veľa prípadov, že dieťa k nám priviezli s obarenými a opuchnutými ústami. Matka mu mlieko robila tak, že ho rozpustila vo vrelej vode a nepočkala, kým voda vychladne a dieťa obarila. Sú to také základné a pre nás až nepochopiteľné veci, ktoré tie ženy treba učiť," povedala Dária.
Okrem nutričného centra pôsobila Dária aj v centrách pre deti ulice, ktoré pomáha potulujúcim sa chlapcom a dievčatám na uliciach. Strávila s deťmi aj Vianoce, podľa jej slov jedny z najzaujímavejších v živote. Africkým deťom napiekla medovníky, keď po celodňovom nečakanom výpadku elektriny obnovili na pár hodín jej prevádzku.
Kvôli deťom
Z pôvodne trojmesačnej stáže sa vykľul už tretí pobyt Dárie Pecháčovej v Keni, krajine, kde strávila dokopy zhruba pätnásť mesiacov života. Aj v tejto chvíli je v centre chudoby a pomáha tým, ktorí to najviac potrebujú. V Keni sa cíti ako doma. Zvykla si na krajinu, kde bohatí kašlú na chudobných, kde policajti mlátia ľudí, kde sa jazdí divoko a bez pravidiel, a kde matky smrť dieťaťa vnímajú asi tak, že po umretom potomkovi príde na svet ďalší. Pre Dáriu je to ale hlavne krajina detí v núdzi, ktoré na ňu hľadia nevinne milo, prívetivo a s nádejou, že s nimi ostane.
Dária Pecháčová s deťmi, ktoré pomoc humanitárnych pracovníkov potrebujú.