LEVICE. Dom manželov Vaškovcov je bodkou za intravilánom mesta pri Vargovom vrchu. V mieste svojho trvalého bydliska stretávajú zatiaľ iba záhradkárov. V blízkosti už ale vznikajú nové stavby.
Intravilán, schválený v územnom pláne Levíc, nerastie. Posúvajú sa hranice, kde boli schválené lokality určené na stavby na bývanie. Od centra mesta sú vzdialené niekoľko kilometrov, napriek tomu majú ľudia o ne záujem. Dôvodom sú lacnejšie pozemky, zelené okolie a minimálny ruch.
Kvôli nim vytvorili ulicu
Pred piatimi rokmi sa Jana a Igor Vaškovci rozhodli pre kúpu rodinného domu v Leviciach. V realitnej kancelárii si vyhliadli viničný dom v záhradkárskej osade pri kamenných pivniciach. Klasicky vyzerajúca stavba mala dve poschodia. „Bola to láska na prvý pohľad, a keďže naše štyri deti, dospelé i nedospelé, nenamietali, predali sme dom v Trnave a poďho do Levíc," spomína s úsmevom Igor Vaško. Nebolo to ale jednoduché.
Dom, ktorý si vybrali, nebol legálnou stavbou na bývanie, ale viničným domom. „Veľmi sme ho chceli, ale mali sme podmienku. Chceli sme v ňom aj trvalé bydlisko. Preto sme požiadali mesto o začatie obstarávania zmeny územného plánu. Dom sa nachádzal v extraviláne Levíc a my sme museli čakať na rozhodnutie mestského zastupiteľstva. Podarilo sa, povolili nám tu trvalý pobyt. Ulica dostala nový názov Pod Urbanom a náš dom sa tak dostal do intravilánu Levíc," vysvetľuje legálnu cestu k svojmu novému domu Igor Vaško.
Stavať sa dá aj v extraviláne
„Pokiaľ je v územnom pláne mesta schválená lokalita na výstavbu rodinných domov, môže sa stavba na bývanie stavať aj v extraviláne Levíc. Pokiaľ však nie je, musí záujemca požiadať o zmenu v územnom pláne," vysvetľuje Mária Navrátilová, vedúca architektka oddelenia územného plánovania a stavebného poriadku. „Žiadosť musí prerokovať a schváliť mestské zastupiteľstvo. Pokiaľ nebude stavba na bývanie v extraviláne schválená, žiadateľ môže vo viničnej lokalite stavať iba viničný dom s možnosťou rekreácie, najviac do výmery 72 metrov štvorcových. Táto stavba však nemôže slúžiť ako trvalé bydlisko," približuje Mária Navrátilová.
„Ak žiadateľ začne stavať bez povolenia stavbu na bývanie, ide o stavbu nelegálnu. Mesto má právo nariadiť jej odstránenie. Prípadne ju môže legalizovať, ak ide o lokalitu určenú v územnom pláne na bývanie. Transformácia viničných oblastí na bývanie nie je jednoduchá. Prístupové komunikácie nemajú parametre ciest obytnej zóny. Ich rozšírenie si vyžaduje majetkovo-právne vysporiadanie pozemkov a dobudovanie inžinierskych sietí. V schválenej obytnej zóne vyplývajú pre mesto ďalšie povinnosti, ako napríklad odvoz komunálneho odpadu, doručovanie pošty, zimnú údržbu ciest, zavedenie verejného osvetlenia či mestského rozhlasu," hovorí architektka.
Bývať vo viniciach budú aj ďalší
K pozemku Vaškovcov so štyrmi deťmi a dvoma starkými vedie nespevnená komunikácia popri záhradách a viniciach. Počas piatich rokov, čo vo viniciach bývajú, vyrástli poniže ďalšie novostavby. „Tá prvá je už obývaná, dokonca majú do domu dotiahnutý plyn," vysvetľujú manželia. Ďalšie čakajú na dokončenie, či už ako stavba na bývanie alebo záhradný dom.
Bývanie v záhradkárskej oblasti neprekáža Jozefovi Gumáňovi: „Keď tu bude život, aspoň sa nebudú vykrádať viničné domky."
Rovnaký názor majú aj Klaudia a Miloš Kollárovci, ktorí vinicu zdedili po starých rodičoch. „Možno sa vďaka tomu, že tu mesto vytvorilo Ulicu pod Urbanom, dočkáme aj lepšej prístupovej komunikácie," nádeja sa záhradkár. Zároveň si pochvaľuje, že je to jedna z mála záhradkárskych oblastí, ktorá má pouličné svetlá.
Dedina v meste
Ďalšou z výhod je podľa Vaškovcov aj odvoz odpadu a po roku a pol vybavovania a dokazovania svojho trvalého pobytu aj doručovanie pošty. „V zime si odpratávame sneh dolu do doliny a kúrime si drevom. Vodu máme z vlastnej studne a sporák na elektrinu," približujú štandard manželia Vaškovci. Na tvrdšie podmienky si ale nesťažujú. Práve naopak. „Voláme to tu dedina v meste. Deti pestujú turistiku každý deň, kým dôjdu do školy. A ja môžem chovať svoje psy bez zbytočnej nespokojnosti susedov," hovorí Igor Vaško.
Manželia Vaškovci.
Autor: Katarína Kopcsányiová
