Piestové pumpy zanikli. Rozkradli ich do zberu

Studne, čerpadlá, pumpy. Roľníkom slúžili na čerpanie a získavanie hlavne vody. Ako sa vyvíjali, približuje výstava.

NITRA. Aby mali úrodu, museli mať vodu. Aby mali vodu, museli ju dostať zo zeme. Roľníci a sedliaci na Slovensku to nemali vždy jednoduché. Niekdajšie studne a čerpadlá im dali zabrať. Bez nich si však život predstaviť nevedeli. Ako to vyzeralo kedysi, ukazuje výstava Čerpadlá v minulosti, ktorú otvorili na nitrianskom výstavisku Agrokomplex.

Článok pokračuje pod video reklamou

Rumpál s okovom

Je na nej osemnásť exponátov Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre. „V poľnohospodárstve bola nutnosť prečerpávať a prepravovať tekuté substráty, v prvom rade vodu. Tak vznikla táto zbierka čerpacích zariadení a púmp," hovorí Marián Švikruha z múzea.

Prvé záznamy o prečerpávaní vody v závlahových systémoch sú z Mezopotámie a Egypta. Voda sa vháňala do zavlažovacích kanálov - to bol princíp, ako dopestovať úrodu.

Na výstave v priestoroch Agrokomplexu zaujme najmä rumpál, ktorý bol najrozšírenejšou studňou na vidieku. Má v sebe všetko, čo sa človeku vybaví pri slove studňa. Dve brvná oproti sebe, medzi nimi oska s reťazou ovládaná zotrvačným kolesom. A nad tým všetkým strieška. „Ľudia sa tu pristavujú a nostalgicky sa pousmejú, spomínajú, že na vidieku takéto studne mali. Rumpál sa využíva hádam od staroveku, funguje na princípe kladky," hovorí Marián Švikruha. Nádoba, do ktorej sa naberala voda, musela byť ťažká, aby sa hneď po dopade na hladinu ponorila. Volali ju okov.

Pomaľované pumpy

Potom prišiel vynález pumpy. Voda prekonávala gravitáciu vďaka piestu a podtlaku. Klasické pumpy s kľukou stáli kedysi na každom gazdovskom dvore, aj na verejných priestranstvách, napríklad na cintorínoch. Odzvonilo im v čase, keď sa železo vykupovalo za päť korún. Vandráci pumpy z verejných priestranstiev pokradli a odniesli do zberní.

Pumpy boli aj módnou záležitosťou - ľudia sa predháňali, kto bude mať krajšiu dekoráciu. Na liatinové pumpy si dávali rôzne ozdoby, maľovali ich rastlinnými motívmi.

„Mnoho ľudí sa pristavuje pri expozícii a hovorí, že sa snažia staré pumpy po starých rodičoch zachrániť. Vypytujú sa, ako by si ich mohli opraviť," povedal Švikruha.

„Kedysi boli ľudia zvyknutí ťažko pracovať odmalička. Na dedine chodili deti napájať dobytok. Už malé deti nosili kýble, ktoré mali aj desať kilov - nemuseli ani chodiť na fitnes a posilňovať," hovorí Marián Švikruha. „Keď mali doma desať kusov dobytka, museli už osemroční chlapci preniesť minimálne dvadsať kýbľov vody. To je dvesto kíl, čo je na také deti dosť," hovorí Švikruha.

Trkač a veterné studne

Unikátom v expozícii je model veternej studne z obce Lok v Levickom okrese. Postavili ju v 19. storočí na veľkostatku, zásobovala hospodárske a obytné budovy. Na prelome 19. a 20. storočia boli na Slovensku stovky veterných studní. Elektriny nebolo a na pohon stačil vietor. Keď ho nebolo, čerpadlá nefungovali. Dnes sa u nás zachovali len štyri takéto unikátne studne.

Zaujme aj trkač. Vyzerá ako ťažký tmavý zvon. Pracuje bez vonkajšej sily, poháňa ho voda samotná. Uplatňuje sa preto na tečúcich tokoch.

Na výstave sa dozvieme, že nie vždy viac znamená naozaj viac. V poľnohospodárstve existujú aj tekutiny, ktoré čerpadlá s veľkým výkonom „nemusia". Napríklad mlieko sa nemohlo prečerpávať silným čerpadlom, aby sa nezamútilo a nespenilo. Víno sa zase nemohlo okysličiť, čerpať ho smeli len pomaly.