Jakub Nvota: Pouličný horor je správou o slovenskej duši

NITRA. V mestskom parku na Sihoti sa dnes a zajtra o 17. hodine uskutočnia premiéry novej inscenácie Starého divadla Karola Spišáka (SDKS) Žena, Pánboh, Čertisko a sedem zakliatych. Pouličný horor početnému publiku ponúkne dejové napätie aj humorné situácie, v prípade nepriaznivého počasia sa premiéry odohrajú v priestoroch štúdia SDKS.

Hra je poslednou premiérou tohtoročnej sezóny v SDKS, počas prázdnin bude mať pauzu, ale už koncom augusta sa opäť vyberie „do ulíc" za svojimi divákmi.

Inšpirovali sa Dobšinským

„Dobšinský zozbieral, upravil a vydal tri zväzky rozprávok. Naša hlavná hrdinka Kleopatra prechádza naprieč rozprávkovým svetom. Stretáva sedem postavičiek z Dobšinského tvorby, pričom každá z nich reprezentuje istú skupinu rozprávkových postáv," vysvetľuje autor a režisér Jakub Nvota. „Kleopatra stretne Laktibradu, lapiduchov, čarodeja, Lomidreva, šarkana, Mataja aj smrť, to je taký reprezentatívny výber z Dobšinského rozprávok. Samotné stretnutia nekopírujú dej rozprávok, ale sú už výsledkom našej tvorby a fantázie."

Kleopatra hľadá poéziu života

Spoločným motívom rôznych postavičiek a dejov je podľa režiséra hľadanie lásky, vzťahu a poézie života, ktorá žene chýba. Pri svojej ceste zisťuje, že láska sa niekedy prejavuje aj krutosťou a násilnosťami. „Kleopatra prechádza svetom neľútostných a zároveň pravdivých a vášnivých Dobšinského vzťahov, tak ako ich poznáme z jeho rozprávok. Toto nie je psychologická hra, každá postava je jasný konkrétny typ, je to herectvo typov, nie charakterov," pokračuje Jakub Nvota. „Je to niečo, čo je protagonistom hry veľmi blízke. Nitrianski herci sú v tejto inscenácii veľmi tvoriví, je to moja prvá spolupráca s nimi a som s ňou veľmi spokojný."

Chcú ju porúbať, porezať, zjesť

Keďže Žena, Pánboh, Čertisko a sedem zakliatych je pouličným hororom, nemali by v ňom chýbať hrôzostrašné scény. Nvota vysvetlil, že postavy, ktoré Kleopatra stretá, sú nekompromisné, keď sa im nepodarí naplniť vzťah s ňou. „Chcú ju zjesť, porezať, porúbať, vylúpiť jej oči či natiahnuť jej kožu na plot - tak ako je to napísané v Dobšinského origináli. Ten by skutočne patril do oblasti hororovej literatúry. My toto všetko robíme s humorom tak, aby sa divák bavil a smial. Nejde nám o to, aby deti plakali a dospelí sa báli, ale aby sme napätú atmosféru odľahčili smiechom," pokračuje režisér. „Diváci si v tejto inscenácii nájdu príbeh a pestrosť toho, čo k svetu Dobšinského rozprávok patrí. Myslím si, že tento pouličný horor je akousi správou o slovenskej duši, o tom, aká vie byť smutná, krutá, vášnivá a ako strašne potrebuje lásku."

Hudba ako silný scénický prvok

Dramaturgička SDKS Veronika Gabčíková doplnila, že táto inscenácia vlastne nie je rozprávkou, je pokusom zamyslieť sa nad tým, čo obsahujú Dobšinského „rozprávky". „V podstate sú to povesti, všetky krutosti, ktoré sa v nich dejú, sú pre deti veľmi násilné. To sme sa pokúsili z deja vytiahnuť a pozrieť sa s úsmevom na to, čo dnes považujeme za rozprávky. Takýmito hrôzostrašnými príbehmi sa kedysi dospelí strašili pri páračkách. Preto sme sa z hry snažili s istou nadsázkou spraviť horor," zdôrazňuje Gabčíková.

Scénografia a kostýmy Nataše Štefunkovej sú zasadené do reality, rozprávkový je akurát spôsob narábania s touto realitou. S dejom hororu korešponduje aj hudba Andreja Kalinku. „Je akýmsi rytmizujúcim a organizačno-tvorivým prvkom inscenácie. Muzika je regulérnou súčasťou scénického obrazu, spúšťa, dotvára aj končí situácie. Hoci je to len nejaká harmonika či tamburína, má to nesmiernu scénickú silu," objasňuje dramaturgička. „Kalinkova hudba obsahuje jednoduché počúvateľné motívy, použité s istou iróniou a nadhľadom. Aj texty Nvotových pesničiek sú ironizujúce, ale tiež veľmi poetické. Nie je to folklorizujúca ani folková hudba, ale má šancu zľudovieť ako pesničky Nedvědovcov, ktoré sa stále spievajú pri ohni."