Saliji sa vrátil na rodnú hrudu. Ako tréner zožal úspech

Ako hráč strávil deväť sezón v Crvenej Zvezde Belehrad, štyri v Novom Sade. Otec aktuálne dvoch nitrianskych hokejistov - Samira a Garipa - dostal ponuku na trénovanie z Belehradu už dávnejšie. Lanáril ho HK Partizan. Vábeniu zo Srbska odolal až minulý rok a od 12. septembra bol na lavičke tímu, ktorý zažil premiéru v Slohokej lige. „Predtým hrali srbskú súťaž, ktorá nemala žiadnu kvalitu. Aj preto som prikývol v závere uplynulého leta, keďže sa Partizan po dlhých 25 rokoch prihlásil do medzinárodnej súťaže,“ rozhovoril sa Djulnear Saliji.
Cieľom Partizanu bola v tabuľke prvá osmička, ktorá zaručovala účasť v play-off. Zverenci trénera Salijiho skončili po základnej časti na štvrtom mieste. „Vyraďovacie boje sa tam hrajú na dve víťazné stretnutia. Proti piatej Olimpiji Ľubľana sme v sérii vyhrali 2:0 a v semifinále sme narazili na ďalšieho slovinského súpera - Triglav Kranj. Zdolali sme ho taktiež 2:0 a postúpili do finále. Maribor bol už nad naše sily, dvakrát sme prehrali 3:2 a skončili nakoniec druhí. Na nováčika pekné umiestnenie, pre klub veľký úspech,“ konštatuje „Ďulo“.

Nekonečné cestovanie

V tíme HK Partizan Belehrad hrali aj štyria Slováci. Našich čitateľov zaujmú najmä dve mená. Útočník Ivan Raček a brankár Martin Šúrek, Trnavčan, čo istý čas pôsobil aj v Nitre. K odchovancovi hokeja pod Zoborom sa vyjadril už tréner Saliji. „Ivan má výbornú korčuliarsku techniku a je to dobre technicky vybavený hokejista. Extraligový hráč. Čo sa týka tamojších mladých chlapcov, tí by sa na Slovensku uplatnili určite v prvej lige. Nemajú však také taktické myslenie ako hráči z hokejových krajín. Prečo? Hrávajú málo ťažkých zápasov v juniorskom veku. Napríklad v Srbsku je len žiacka súťaž, juniori chodia po turnajoch a naraz idú do seniorského mužstva. Je to veľký skok, dosť výrazný na rozdiel od nás,“ myslí si kormidelník, ktorý pracoval v Belehrade aj s Američanom, dvomi Kanaďanmi a Rusom. Komunikoval s nimi cez svojho asistenta po anglicky. „Zahraničných hráčov sme však museli striedať, v jednom zápase ich mohlo nastúpiť maximálne päť.“
Samotná Slohokej liga bola pre hráčov Belehradu aj skúškou psychiky. Cestovať na veľké diaľky nebolo jednoduché. „Najbližšie sme mali Záhreb, ten bol od nás vzdialený asi 450 km. Inak 600-650-kilometrové cesty... V pondelok sme trénovali dvakrát, v utorok raz a v stredu sa chodilo na zápas vonku. Vo štvrtok sme mávali regeneračný tréning, v piatok predzápasový a v sobotu sme hrali doma. Len počas play-off bola výnimka, a to, že sme cestovali na stretnutia s jednodňovým predstihom,“ prezrádza týždenný program Partizanu Djulnear Saliji.

V play-off vypredané

Partia, ktorá sa v Belehrade vytvorila, priniesla do mesta v strede Balkánskeho polostrova hokejovú atmosféru, akú si tam pamätajú spred niekoľkých desiatok rokov. Ligové zápasy mužstva trénera Salijiho sledovalo sprvoti 400 ľudí, počas play-off už bolo vypredané. Hokeju venovali priestor aj tamojšie televízie, potvrdzuje to päť priamych prenosov. V oblasti Srbska dosť nevídaný jav. A čo budúcnosť? O tej Saliji ešte hovoriť nevedel. „Pozrite sa, aj na tamojší hokej doľahla ekonomická kríza, nie sú tam jednoduché podmienky. Aktuálne drží klub po finančnej stránke jeden človek, možno i preto, že v mužstve hrá jeho syn. Tréneri sa každým rokom menia, uvidím, či ma znovu oslovia. Možno dajú priestor trebárs Kanaďanovi, tí teraz v Európe letia.“