Článok pokračuje pod video reklamou
NITRA. Hosťkou nedávneho Najtartu v Nitre bola feministická spisovateľka Uršuľa Kovalyk. Dievčensky spôsobiaca štyridsiatnička je matkou 20-ročného syna a 3-ročnej dcéry, ktorej ako správna spisovateľka rozprávky vymýšľa.
Rozprávačkami sú ženy
Košická rodáčka je autorkou kníh poviedok Neverné ženy neznášajú vajíčka, Travesty šou a románu Žena zo sekáča. „Každá kniha je iná, ja sa mením, mám iné zážitky a videnie. Majú však spoločného menovateľa - rozprávačkami sú ženy. Zaoberajú sa ženským svetom a konfliktom, ktorý vyvoláva ženský verzus mužský svet," vysvetľuje Uršula Kovalyk. „Niektoré veci majú autobiografické črty, lebo všetko, čo prežijete, je vaše vlastné. Sú tam aj príbehy iných ľudí, ktorých si všimnem alebo vypočujem."
Život s riasami
Okrem literatúry sa Uršulin feminizmus prejavuje v jej osobných postojoch. Pre muža by nikdy nešla proti sebe, svojmu dieťaťu a proti iným ženám. Myslí si a hovorí nahlas, že násilie páchané na ženách je trestný čin a treba ho postihovať. „Hovorím na plné ústa, že ženy majú mať rovnaké spoločenské a ekonomické práva ako muži. Ešte stále ich nemáme, pretože zarábame oveľa menej ako muži," zdôrazňuje spisovateľka. „Manžel moje názory akceptuje, stotožňuje sa s nimi a vyhlasuje, že aj on je feminista. Nemá s tým problém, inak by so mnou nebol. Číta aj moje a knihy a divadelné hry. Ženský a mužský svet je iný, preto niektorým veciam veľmi nerozumie a musím mu ich vysvetľovať, ale rozhodne ho to zaujíma."
Aj keď dnešný svet ženám veľmi nepraje, spisovateľka by si určite nechcela vyskúšať život v inej historickej dobe. „Netúžim narodiť sa druhýkrát niekde v stredoveku, zrejme by som bola upálená ako čarodejnica. Možno by som sa chcela narodiť, keď boli ešte riasy. Neboli ľudia, len zvieratá. To by bolo zaujímavé."
Poviedka o slepom koňovi
Uršuľa Kovalyk mala 9 rokov, keď napísala svoju prvú poviedku - príbeh slepého koňa. „V tom čase som robila voltížne jazdenie, môj svet boli kone. Dala som to prečítať kamoškám a tie boli úplne nadšené. A vtedy mi ťuklo, že nielen mňa baví písať, ale aj iných to baví čítať," hovorí spisovateľka, ktorá paradoxne študovala za zdravotnú laborantku. „Mama sa ma spýtala, čo chcem v budúcnosti robiť a v 15 rokoch to človek ešte presne nevie. Povedala som, že mi je to jedno a ona na to: Vieš čo? Máme na zdravotnej známych! Tak som sa tam dostala, za socializmu to bolo bežné," spomína Uršuľa.
Napriek tomu, že ju škola nebavila, mala šťastie na veľmi dobrú profesorku slovenčiny. „Na hodinách som nedávala pozor - písala som poéziu, ale ona mi nedala poznámku. Verše si prečítala a povedala - „dobre, na mojich hodinách môžeš písať". Slovenčinu som preto mala rada a slohy som milovala. V škole sme mali veľa fyziky, klinickej biochémie, matematiky a to mi veľmi nerezalo. Profesorom som preto sľúbila, že nikdy nepôjdem robiť do zdravotníctva, čo si veľmi cenili, lebo im bolo jasné, že som tam omylom."
Ošetrovala laboratórne zvieratá
Spisovateľka vyskúšala rôzne zamestnania. Jej prvým po materskej bola práca ošetrovateľky laboratórnych zvierat. „Bez praxe a s dieťaťom bol problém zohnať niečo lepšie, a peniaze sme potrebovali. Tak som sa starala o myši, potkany, zajace, barany, sliepky," pokračuje autorka. „Nebola to úplne hrozná práca, vydržala som tam tri roky. Ale keďže to boli pokusné zvieratá, v istom momente som to prestala psychicky zvládať, lebo som si k nim vytvárala vzťah."
Divadlo s bezdomovcami
Neskôr sa zamestnala v kníhkupecte Artfórum, po odchode sa podieľala na založení mimovládnej organizácie, ktorá pomáhala obetiam násilia - robila poradenskú pracovníčku týraným ženám. Istý čas pracovala aj v Nota bene. Teraz sa vo voľnom čase venuje bratislavskému Divadlu bez domova - s bezdomovcami a telesne postihnutými ľuďmi robí už štvrtý rok divadlo. Okrem toho robí supervíziu v sociálnej oblasti pre profesie, ktoré pomáhajú ľuďom. Konkrétne je však zamestnaná v Divadelnom ústave. „Písanie kníh ma, našťastie, neživí. Chcem mať v tom slobodu. Ja sa rozhodnem, kedy a čo budem písať. Keby som sa písaním živila, skôr či neskôr by vznikol tlak," myslí si autorka. „Netreba písať veľa a obťažovať ľudí všetkým, čo ma napadne. Tak si píšem naozaj len pre potechu a potom to možno niekto vydá alebo nie." Spisovateľka najprv pozoruje svet, „tvorí v hlave" a potom to prepíše. Momentálne dokončila novú divadelnú hru Minidráma a v hlave pracuje na novom románe.
