NITRA. Dreli školské lavice Gymnázia v Nitre. Bolo ich 54 a rozdelení boli do dvoch tried.
Dnes žije už len zlomok bývalých gymnazistov. Napriek tomu sa obe triedy spojili a pravidelne organizujú stretávky. Prichádzajú na ne spolužiaci zďaleka - napríklad z Michaloviec, a poniektorí aj zo zahraničia.
Abiturienti
Paradoxom je, že kým boli mladí, stretávok mali ako šafranu. Prvých dvadsať rokov po maturite si na seba v päťročnom intervale dokázali nájsť čas. Potom to zakapalo, stretnutia kamarátov a spolužiakov nemal kto organizovať. Až na staré kolená sa ale spolužiaci začali stretávať znovu, dokonca každý rok.
Začiatkom júna sa pred budovou dnešného Piaristického gymnázia sv. Jozefa Kalazanského zišlo sedem „abiturientov" roku päťdesiateho. Len od ich vlaňajšieho stretnutia traja spolužiaci zomreli. „Veru, ubúda nás," zhodli sa páni, ktorým ťahá na osemdesiatku. Hŕstka spolužiakov neprišla pre nalomené zdravia, na pár z nich nejestvuje žiaden kontakt.
Politika
Politická situácia tej doby veľmi ovplyvnila aj život stredoškolákov. „Boli to ťažké roky. Profesori nám rozprávali, ako komunizmus mohutným tempom dobehne a predbehne kapitalizmus. Cez prestávky sme o tom debatovali a boli sme v triede názorovo rozdelení," hovorí Milan Vavrovič z Nitry.
Ako tínedžer sníval o kariére letca. Odišiel do Prahy na skúšku do vojenskej leteckej akadémie. Zdatný športovec absolvoval úspešne všetky potrebné skúšky, napriek tomu ho nevzali. „Plukovník mi povedal, že septimáni na nás robili posudky. Mňa vyhodnotili ako rozvratníka a neprispôsobivého, chlapca z klerikálnej rodiny," spomína si na trpkú životnú skúsenosť Milan Vavrovič. Veľmi mu nepomohlo ani to, že starší brat sa pripravoval na dráhu saleziána. Dlho mal problémy, až do uvoľnenia pomerov v šesťdesiatomôsmom. „Dnešní mladí ľudia vôbec nevedia, aká to bola doba. Stačilo na niekoho povedať, nemuselo sa to ani objektívne dokazovať a človek mal hneď na sebe biľag."
Doba ovplyvnila aj štúdium. Maturitný ročník roku 1950 sa učil francúzštinu a študenti ju vedeli naozaj výborne. Ak sa náhodou prihlásili na angličtinu, hneď v tom hľadali zámer stať sa špiónom. „Ak by sme dostali také vzdelanie z angličtiny ako z francúzštiny, v dnešnej dobe počítačov by nám to veľmi bodlo," povedal Milan Vavrovič.
Museli zdraviť starších spolužiakov
Študentov z toho ročníka vychovávali farári a sestričky. A práve náboženstvo je podľa nich tým, čo z nich spravilo slušných ľudí. „Duchovná výchova bola veľmi dôležitá, učila nás úcte k učiteľom aj k druhým spolužiakom. Bol taký zvyk, že mladší študenti museli zdraviť starších. Na škole nás učili aj to, ako dať pri pozdrave správne dole klobúk," spomína si Jozef Miko z Michaloviec.
„Neviem si predstaviť, že by nejaký výrastok napadol učiteľku alebo neposlúchol, čo je dnes bežné. U nás bola disciplína. Keď sme zmaturovali, pozerali na nás ako na niekoho, kto naozaj má vysvedčenie dospelosti. Dnes sa tento okamih presunul na neskôr, možno až na obdobie, keď dnešní mladí ľudia končia vysokú školu," mieni Milan Vavrovič.
Maturanti roku päťdesiateho sa v živote nestratili. Množstvo z nich dosiahlo vysokoškolské vzdelanie, z ročníka vzišlo osem lekárov, štyria kňazi, niekoľko inžinierov, dokonca jeden z nich, Šebastián Labo, sa stal známym spisovateľom. Mapoval napríklad apoštolské cesty pápežov.
