NITRA. Bola jeseň 2009, keď si národná futbalová reprezentácia v zasneženom Chorzówe zaistila letenku na majstrovstvá sveta. Po postupe v Poľsku zablesla prvá myšlienka aj v hlavách fanúšikov. Tí sa rozhodovali, či ísť povzbudiť svoju krajinu. Čakalo sa na žreb, ktorý na začiatku decembra prisúdil Slovensku prijateľnú skupinu. Podľa mnohých hrateľnú, dobrú i na logistiku. „Povedali sme si, že ideme. Kontaktoval som teda môjho kolegu v Johannesburgu, ktorý mi odporučil lokalitu na ubytovanie. Všetko sme pozorne zvažovali, išli sme predsa do hlavného mesta kriminality,“ vraví na úvod jeden z výpravy Nitranov v Južnej Afrike Juraj Miklovič mladší.
Sedem srdciarov nasadalo do lietadla 14. júna, na ďalší deň už boli na tribúne štadiónu v Rustenburgu. „Čakal nás prvý zápas s Novým Zélandom. Ja osobne som mal zimomriavky. Pamätám si Československo aj ďalšie kvalifikácie, no toto bolo niečo výnimočné, iné... Prvý deň v Afrike nás príliš nezohrial. Bolo 5 stupňov a po remíze 1:1 sme odchádzali sklamaní,“ pokračuje v rozprávaní Miklovič, ktorý je mimochodom predsedom nitrianskeho hokejového fanklubu.
Juraj Miklovič ml. na štadióne Soccer City v Johannesburgu.
Smútok po čase opadol z hráčov i divákov. Sústrediť sa bolo treba na ďalší, mimoriadne dôležitý duel s Paraguajom. Z penziónu na okraji Johannesburgu cestovali Nitrania na druhý zápas Slovenska do Bloemfonteinu, vzdialeného asi 400 kilometrov. „Vyrážali sme už o šiestej ráno, po ceste sme stretávali húfy krajanov. Atmosféra gradovala stále viac a viac. Aj na štadióne bolo viac Slovákov, začali sme sa cítiť lepšie. Radosť ale trvala len krátko, výkon našich bol zlý, nehovoriac o výsledku. Prepadli sme opäť do smútku a v duchu si hovorili, že výlet sme si síce spravili pekný, no s ľahšími súpermi sme získali len dva body,“ hovorí Juraj Miklovič, doma prezývaný aj „Buben“.
Čerpanie energie a sebavedomia nebolo jednoduché, nad reprezentáciou sa pomaly zmrákalo. Hromy však začali divo biť vo štvrtok. „Do 24. júna nikto nepoznal Slovensko. Aj my sme mali pred stretnutím s Talianskom pesimistické očakávania. Keď sme vyhrávali, radosť bola neopísateľná. Niekto však v hľadisku Ellis Parku zahlásil, že Nový Zéland dal gól Paraguaju. Všetci stíchli. Nedalo mi to, hneď som písal sestre esemesku. Odpísala mi, že je 0:0 a ja som to nahlas zakričal. Potom sa začali diať veci. A to nehovorím, čo bolo po zápase. Všetci chceli meniť dresy, to zatracované Slovensko bolo naraz slávne,“ opisuje atmosféru dvadsaťsedemročný Miklovič.
Skupina fanúšikov z Nitry a jej cenný úlovok – Marek Hamšík.
Ústretovosť z domácich priam sršala
Skupina fanúšikov spod Zobora bola ubytovaná v penzióne, ktorý pozostával z troch častí. Strážení boli ako vo väzení, ostnatý elektrický plot a dvojitá brána mala navodiť pocit bezpečia. Miklovič spolu s partiou sa na zápasy presúvali autami, ktoré mali prenajaté. Jazdilo sa naľavo. „Spravili sme presne 1691 km. Jedno z áut šoféroval môj otec, na netradičný spôsob jazdy si musel zvykať asi polovicu dňa. Namiesto smeroviek spúšťal pravidelne stierače,“ smeje sa „Buben“ a pokračuje v rozprávaní ďalej: „Vyzdvihnem infraštruktúru. Päťprúdová diaľnica bola samozrejmosťou, aj perfektné značenie a záchytné parkoviská... Domáci boli priateľskí, tešili sa, že celý svet prišiel do Afriky. Často sa nás pýtali, či je všetko v poriadku, nemáme problém alebo nechceme poradiť. Ústretovosť a pohostinnosť z nich sršala. Napriek tomu sme nič nepodcenili. Televízny redaktor Miro Michalech nám povedal, že ho napadol černoch. Dávali sme si veľký pozor, počas jazdy sme sa aj zamykali.“
Nitrania sa stretli aj s hokejistom Uramom (tretí zľava).
Zjedli krokodíla
Okrem troch zápasov Slovenska videla výprava z Nitry aj stretnutie Nemecko - Ghana na Soccer City Stadium v Johannesburgu. Navštíviť futbalový svätostánok bol pre nich tiež veľký zážitok. Výlet však nebol len o futbale. „Pozreli sme si africkú dedinku. Absolvovali sme prehliadku piatich domorodých kmeňov a ich obydlí. Tancovali tam, spievali a potom nám aj varili. Ochutnali sme krokodíla a uschnuté larvy. Ako chutí krokodíl? Bolo to dobré mäsko, také v šťavičke na domáci spôsob. A tie larvy... Museli sme nabrať odvahu. Chutili ako čipsy, hodila by sa k nim omáčka,“ prezrádza Juraj Miklovič. Jeho partia zavítala aj do safari a Lion parku. A aby toho nebolo málo, cestu merali tiež do Pretórie. „V hoteli Villas sme boli pozrieť našich futbalistov. Musím povedať, že boli všetci ochotní, od najmladších hráčov až po trénera. Dušan Perniš nám robil fotografa a s Miňom Stochom to bola už dlhšia debata. Sme kamaráti.“
„Dáte si?“ V Južnej Afrike jedia domorodci larvy ako Európania chipsy.
Stretnutiam nebol koniec, po zápase s Paraguajom si fanúšikovia „pokecali“ aj so slovenským veľvyslancom v JAR Ladislavom Strakom. „Narazili sme na seba na čerpacej stanici, dokonca nás pozýval aj na ambasádu. Pán Straka prezradil zaujímavé čísla. Podľa jeho informácií je teraz v Afrike asi sedemtisíc Slovákov,“ hovorí „Buben“.
Sympatická momentka s černoškami.
Šetria už na Brazíliu
Kľúčovým slovom posledných dní je okrem futbalu slovo vuvuzela. Africký ľudový hudobný nástroj, ktorý bol v minulosti používaný k vzájomnému zvolávaniu občanov, asi netreba zvlášť predstavovať. „Na štadióne to je iné ako v televízii. Nič hrozné, dá sa to vydržať. Zakázať ich? Prosím vás, je hlúposť. Za desať rokov si budú ľudia pamätať z týchto majstrovstiev len dve veci. Meno víťaza a vuvuzelu,“ myslí si Miklovič. Africké trúby kupoval ako suvenír aj on, ich cena sa pohybovala od 100 do 150 randov, čo je v prepočte asi 10 až 15 eur.
Tí šťastnejší si mohli pohladkať aj malé levíča v Lion parku.
Cesta domov bola veselá. Na letisku v Johannesburgu všetci pýtali od Slovákov dresy, šály a tričká „s tým dvojkrížom“. Po medzipristátí v Keni boli nazvaní „killers“ - zabijaci. To preto, lebo sme vyradili úradujúcich majstrov sveta. A aký bol prílet do Amsterdamu? „Všetko pre oranjes. Na pasovej kontrole či v kaviarňach nám už ukazovali na prstoch, že dostaneme tri góly. Tak som im aj povedal, že Taliani pred zápasov vztyčovali štyri prsty a ako dopadli...,“ rehoce sa Juraj Miklovič. Životný výlet neľutuje, ak by sa dal vrátil čas, niečo by však na ňom zmenil. „Možno by som si kúpil lístok na osemfinále. Boli to moje prvé majstrovstvá, páčili sa mi. Po návrate domov sa už môj otec vyjadril, že začína šetriť na Brazíliu.“