Zážitky sú najväčším bohatstvom, môže vám ich zobrať len Alzheimer

Namiesto chemičky sa stala herečkou. Od fachu však nie je až tak ďaleko - ako Eva Pavlíková tvrdí, aj divadlo je ako také laboratórium. Nikdy presne neviete, ako to nakoniec dopadne.

NITRA. Vraví sa, že čas meria každému rovnako, ale na Eve Pavlíkovej to nevidno. Dievčensky pôsobiaca herečka 17. septembra oslávi neuveriteľných 50 rokov. Košická rodáčka zakotvila v Nitre, a hoci mala lukratívne ponuky z Bratislavy, to, že zostala pod Zoborom, nikdy neoľutovala.

V latinotancoch bola majsterkou kraja

Prvé spomienky na detstvo pochádzajú z rozprávania herečkiných rodičov. Bola vraj zvedavé, všetečné dieťa, s každým sa ochotne pustila do reči. „Otec spomínal, že som sa stále pýtala prečo, prečo... Niekedy bol vraj z toho úplne zničený," smeje sa Eva Pavlíková. „Všetky moje bábiky sa volali Katka. Môj brat Peter je odo mňa o rok a pol mladší, a keď sa narodil, hojdala som kočík a spievala „haju-čiči, Katka". Myslela som si, že mám sestru."

Už od piatich rokov snívala o tom, že bude primabalerína. Asi 6 rokov na ĽŠU navštevovala hodiny klasického baletu, ale neskôr s tým prestala. „Balet je naozaj drina a odriekanie, ale je krásny a ja ho dodnes milujem. Učila som sa aj džezbalet a spoločenské tance. Dokonca som v latinotancoch bola majsterkou kraja. Na vysokej škole sme mali potom ľudové tance," pokračuje herečka. „Tanec vo všetkých podobách je moja srdcovka, milujem ho. Je naozaj umenie pohybom vyjadriť emócie. Ale paradoxne som nakoniec rada, že nie som baletka, lebo už by som bola na dôchodku."

Ako dieťa chodila herečka na veľa krúžkov, jej mama mala teóriu, že dieťa nemá vychovávať ulica. Okrem tanca sa učila hrať na klavíri a spievala v troch speváckych zboroch. Školu vraj popri tom zvládala ľavou zadnou. „Už odmala som taký akčný typ, som rada, keď sa toho na mňa veľa naváľa a potom som na seba pyšná, keď všetko zvádnem."

Bavili ju chemické pokusy

Z čias puberty si Eva Pavlíková nespomenula na žiadne výkyvy, je vraj od prírody zodpovedný typ, k štúdiu a k životu vôbec pristupovala veľmi vážne. Na vysvedčení na gymnáziu nemala vždy samé jednotky, fyzika bola za 3, matematika 2. Sedeli jej najmä humanitné predmety. „Mala som rozšírené vyučovanie chémie, čo ma tiež veľmi bavilo, až na tie výpočty. Rada som robila pokusy, skúmala som, ako to dopadne, keď zmiešam to či ono," vraví jubilantka. „V podstate aj divadlo je také laboratórium. Nikdy presne neviete, ako to nakoniec dopadne - i keď dáte tie správne ingrediencie a prvky, aj tak to nemusí vyjsť. A niekedy zas možno nedáte všetko a dopadne to dobre. A navyše je predstavenie každý večer iné, namiešať ten roztok rovnako je asi komplikované."

Eva Pavlíková uvažovala aj nad povolaním chemičky, páčila sa jej tiež práca lekárky, novinárky či učiteľky. To posledné si neskôr aj vyskúšala, keď učila študentov na UKF v Nitre. To, že sa nakoniec stala herečkou, má na svedomí študentské divadlo. Malé divadelné štúdio. „Celé moje gymnaziálne štúdium som chodila do Malého divadelného štúdia, povyhrávali sme mnohé celoslovenské súťaže. S postavou Soni Gurvičovej v hre Pokojný úsvit som na súťaži v Spišskej Novej Vsi získala cenu za herecký výkon," načrela do minulosti pani Eva. „Z poroty si ma všimol divadelný vedec Anton Krett a povedal mi, nech idem na herectvo. Tak som sa v roku 1979 vybrala prvýkrát v živote do Bratislavy na prijímačky. Otec ma v tom veľmi podporoval, ale mama nebola nadšená, chcela mať zo mňa učiteľku, lebo tá má dva mesiace prázdnin. Nakoniec ich ako herečka mám tiež."

Prijali ju a skončila v ročníku, ktorý viedol profesor Karol Zachar. „Mala som obrovské šťastie, lebo on bol geniálny pedagóg. Nevymeškal ani jednu hodinu, učil nás láske k divadlu, k výtvarnému umeniu. Bol ta naozaj taký môj druhý tato. Výborní boli aj profesori Viliam Záborský a Dušan Jamrich," priznáva herečka.

Pôvodne chcela ísť po VŠMU do Košíc, ale tamojšie divadlo mladú herečku nepotrebovalo. Neskôr dostala ponuky z Bratislavy i z Nitry. Zvažovala pre a proti, vždy sa viac priklonila k Nitre. Ešte nemala rodinu, nemala trvalé materiálne zázemie. „Mohla som zostať na voľnej nohe s Fujarovou šou. Tá sa však po roku rozpadla - keby som s nimi zostala, neviem, čo by so mnou bolo. Ja som dala prednosť divadlu a odišla som do Nitry. Pritiahli ma sem Hilda Augustovičová a Jozef Bednárik - taký môj divadelný guru," vysvetľuje herečka, ktorá sa ich ponuky chytila zubami-nechtami. „Jemu vďačím za nádherné role vo všetkých žánroch. Krásne postavy mi dali aj režiséri Karol Spišák či Martin Kákoš. Hrala som v 12 svetových aj pôvodných slovenských muzikáloch veľké i stredné úlohy. A to nie je málo."

O slávu jej nikdy nešlo

Vyskytla sa neskôr aj možnosť uchytiť sa na Novej scéne. Dcéra Katka mame dodnes trochu vyčíta, prečo vtedy neodišli. „Vraj sa som bola sebec, lebo v Bratislave by som nebola slávna, tak som zostala v Nitre. Mne nikdy nešlo o slávu. Aká sláva v Nitre? A na Slovensku? Brad Pitt ma pozná?" smeje sa Pavlíková. Ako vraví, aj dnes jej dobre padne, keď jej ľudia spomenú, ako sa im páčila v Pokrvných bratoch v roku 1993. Alebo keď jej dnes 45-ročná žena prezradí, že si ju nahrávala počas Fujarovej šou ako Osmijanka.

„Nemyslím si o sebe, že som najlepšia, ale domnievam sa, že patrím k skupinke dobrých herečiek. Nevyhrávam ankety, OTO, TOM, a vôbec mi to nevadí, lebo viem, kde je moje miesto. Herec Daniel Olbrichski raz povedal, že ak hocikde robíš divadlo, ktoré dá niečo aspoň jednému človeku, tvoja práca má zmysel. Podľa mňa sú ešte diváci, ktorí chcú z predstavenia odchádzať s myšlienkou. A, zaplať pánboh, v Nitre máme také inscenácie, ktoré nielen zaplnia kasu. No niekedy je ťažké presviedčať ľudí, že to všetko má zmysel. Okolo je už tak veľa bezduchosti, že ľudia ako keby už na všetko rezignovali a berú to ako niečo normálne."

To, že od mája 1983, kedy v nitrianskom divadle podpísala zmluvu, zakotvila v našom meste, košická rodáčka nikdy neoľutovala. Dostala sa do skvelej partie ľudí, ktorí mali divadlo v krvi. „Neskôr z Nitry odišlo veľa mne blízkych ľudí - Eva a Marián Slovákovci, Marta Sládečková, Pavol Višňovský, Stano Král, Ján Galovič, Maroš Kramár či Jana Strnisková. Zostala som tu vlastne sama s výbornými hercami Jožkom Dóczym, Adelou Gáborovou, Milanom Kišom a ďalšími. Postupne však staršia generácia začala vymierať a s nimi odišla časť môjho života, ľudia, ktorým som bola vďačná za všetko. Teraz svoje miesto chápem tak, že som tu na to, aby som štafetu, ktorú dali oni mne, odovzdala mladším," zdôraznila Pavlíková.

Najväčším úspechom je dcéra Katka

Okrúhle jubileum je vždy príležitosťou obzrieť sa dozadu a rekapitulovať. Do päťdesiatky herečka podľa svojich slov vždy robila to, čo ju bavilo a stále nesmierne baví. Je šťastná, že je zdravá a že má povolanie, ktoré ju napĺňa. „Divadlo bolo a je pre mňa takou druhou rodinou, ale myslím si, že to najlepšie a najkrajšie som už asi zažila. Ak ma ešte nejaké pekné úlohy čakajú, budem len rada. Rolí pre staršie herečka je však čoraz menej a ja žiadnu vysnívanú nemám. Mnohé krásne postavy som síce minula, ale zase veľa nádherných som hrala. Spievala som, moderovala, napísala som aj knižku hereckých rozhovorov spoza opony," zdôrazňuje Pavlíková. „V súkromnom živote som vždy snažila byť dobrou manželkou. Žiť vo dvojici je v podstate veľmi ťažké. Je to otázka kompromisov, dobrej vôle a súzvuku duší." Dodala, že ju veľmi teší, že ešte v tomto veku má svojich rodičov, ktorým vďačí za nádherné detstvo. „Otec má 82 rokov, mama 76, žijú v Košiciach a zatiaľ sa dokážu sami o seba postarať, čo je úplne obdivuhodné. Oni vlastne spôsobili, že som na tomto svete a do veľkej miery ovplyvnili to, aká som. Sú v mojom živote naozaj na tých prvých miestach."

Za svoj najväčší životný úspech Eva Pavlíková považuje svoju dcéru Katku. „Má dobré srdce, je voči druhým empatická a nevie byť ľahostajná voči tomu, čo sa deje okolo. Je veľmi akčná, pracovitá a má zmysle pre humor. Materiálne veci sú pominuteľné, ale po mne zostane dcéra, ktorá bude sčasti pokračovateľom toho, o čo som sa snažila ja. Dúfam, že bude robiť to, čo ju bude baviť a napĺňať. Verím, že všetko, čo sme s manželom do nej vkladali, uplatní vo svojej rodine a práci. Ak bude pre tento svet užitočná aspoň na tú chvíľu, čo tu bude, tak sa moja životná cesta naplnila."

Vily a autá po sebe nezanechá

Nitrianska herečka spomenula peknú myšlienku z hry Tri veľké ženy: „V 50-tke ste na vrchole ako na končiari hory, máte najlepší výhľad, ste už dosť starí na to, aby ste boli múdri, ale to neznamená, že je koniec". V duchu týchto slov aj ona verí, že ju ešte určite niečo dobré čaká, ibaže to bude mať úplne inú hodnotu ako doteraz. Chcela by sa dožiť veku v dobrom zdraví, aby vedela včas odísť so zdvihnutou hlavou a aby sa vedela vyrovnať s tým, čo staroba prinesie. „Na staré kolená by som chcela mať svoju rodinu, vnúčatá, svoj okruh priateľov a veľa cestovať. Mojím snom je vidieť Andalúziu. Ďalší život si predstavujem tak, že si niečo pohrám, a čo zarobím, miniem raz v Paríži, Amsterdame, Miláne, potom vo Florencii či Londýne. Určite po sebe nezanechám štyri autá a dvestoizbovú vilu. Zážitky sú podľa mňa najväčšie bohatstvo, nemôže vám ich zobrať nikto, iba Alzheimer," zasmiala sa jubilantka.

„Možno sa pokúsim napísať ďalšiu knihu, celkom ma to baví. Trochu som však smutná z finančnej perspektívy - z môjho dôchodku. Ak budem musieť vyžiť z nejakých 300 eur, tak sa asi zbláznim. Ale si zas hovorím, že sú ľudia, ktorí musia vyžiť aj z menej peňazí. Dokážem sa uskromniť."

Túži po malom domčeku

Nitrianska herečka je znamenie Panna, veľmi usilovná a pracovitá. Pre ňu je typické, že keď dostane nejakú úlohu, možno sa na ňu spoľahnúť. Všetko zvláda aj vďaka dennému plánovaniu činností. „Všetko, čo robím, robím naplno. Niekedy som to toho išla aj na 140 percent, a keď som potom mala 7 predstavení za týždeň so samými ťažkými rolami, padla som v nedeľu ako podťatá breza a ležala som celý deň. Ale aj taký pyžamový deň je veľmi dôležitý. Musíte vypnúť a vyčistiť si hlavu," myslí si herečka „Absolútny relax je pre mňa fyzická práca, napríklad v deň premiéry zásadne robím veľké upratovanie, pretože nečinnosť by ma zabila. Rada pracujem aj na chalupe, trhám burinu, kosím, starám sa o kvety. Pestujem muškáty a orchidey. Často chodím do prírody a veľmi rada plávam - nie v bazénoch, ale v mori."

Nerada žehlí, ale túto nepríjemnú činnosť zredukovala na minimum. Robí si všetko sama, slúžku nemá. Má malý trojizbový byt, ale veľmi túži po útulnom domčeku na 4-árovom pozemku. „To je taký môj nesplnený sen, ktorý sa mi asi ani nikdy nesplní. Keby mi niekto zaviazal oči, zobral ma za ruku a zviedol niekam, kde by mi ho ukázal a slávnostne daroval, asi by som zošalela od radosti," zasnívala sa herečka.

Kilá a celulitída k nej patria

Na svoj vek vyzerá Eva Pavlíková výborne. Nijako špeciálne sa však o seba nestará, dobrú pleť zdedila po mame, ktorá v 76 rokov vôbec nemá vrásky na čele. Hoci plastiku nezavrhuje, nikdy by ju nepodstúpila. „Tvár je môj pracovný nástroj a nerada by som po operácii vyzerala ako Mickey Mause. Keď budem vypadať staršie, nech, veď mám na to vek. V mojom povolaní je dôležité zachovať si pokojnú myseľ, pohodu v duši a svoju pravú tvár," myslí si herečka. „Na kozmetiku nechodím a nikdy som nebola na liečení, čo by som však celkom privítala. Taký týždeň v Piešťanoch by mi určite urobil dobre."

Takisto neuznáva ani odsávanie tuku - patria k nej kilá aj celulitída, v jej veku je to normálne. „Mohla by som chudnúť a nejesť, no ja neviem hladovať, som nervózna a zle sa cítim. Rada varím, pečiem a zbieram recepty. Som gurmán a rada si jedlo vychutnávam. Mám rada každé dobré jedlo a pochutím si aj na celkom obyčajnom, napríklad milujem zemiakové placky. Mám rada zeleninu, syry, grilované jedlá alebo kuracie mäsko. Na rozdiel od môjho muža nie som vôbec na sladké, ale občas ma prepadne slabosť na gumených medvedíkov a horkú čokoládu," pokračuje Pavlíková. „Necvičím, ale mala som obdobie, keď ma to bavilo. Pilates a joga sa mi zdajú nudné, mám rada temperamentné veci. No keď mám veľa skúšok, už sa len po sprche zvalím do postele a učím sa texty. V poslednom čase zaspávam so scenárom Leslie Ayvazianovej Skok z výšky."

K výročiu si darovala fotky

Čo sa týka peňazí, herečka vraj nie je príliš šetrná, ale chystá sa to zmeniť. „Žena si niekedy potrebuje urobiť radosť. No keď mi zo skrine vypadne 7 zelených šálov a 20 slnečných okuliarov, cítim, že sa niekde stala chyba," smeje sa oslávenkyňa. „V mojom okolí sa ľudia pretekajú v kupovaní honosných darov, potom ich opulentne rozbaľujú a pýšia sa tým, čo kto daroval. Ja som k jubileu nikdy nemala v pláne robiť veľkú oslavu a očakávať od ľudí obrovské dary. Keď sa pýtajú, čo by som chcela, vždy poviem, že nič, všetko mám. Jedným z darčekov, ktorý som už dostala, bola od kamarátky Danky letenka na Sardíniu. Strávila som tu lete jeden týždeň a bolo super. Ja sama som si k jubileu ako darček dala fotky. Nafotili ma renomovaní umeleckí fotografi Gabo Kosmály a Ivona Orešková. Urobili mi krásne snímky, ktoré budem používať aspoň 10 rokov. A sú neretušované. Sú to možno moje posledné fotky, na ktoré sa ešte bude dať pozerať," s veľkou dávkou sebairónie dodala Eva Pavlíková.

Malá Evička s bratom Petrom. FOTO: ARCHÍV E.P.

Päťdesiatku by nitrianskej herečke nikto nehádal. FOTO: IVONA OREŠKOVÁ

Jedna z fotografií, ktoré si dala ako darček k jubileu od fotografa Gaba Kosmályho.

V predstavení Agáta hľadá prácu.

V muzikáli Divotvorný hrniec.

V Modrej ružil

Ako madam Alexandra v Kolumbíne. FOTKY: ARCHÍV DAB