Škola bez zvončeka, riaditeľka s kosačkou v ruke, prváci s tretiakmi v laviciach. Takto nejako to vyzerá v škole, ktorá netrpí návalom žiakov.
SLEPČANY. V príjemnom prostredí plnom zelene čupí nízka budova. Za múrmi skrýva žiakov miestnej slepčianskej školy. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby dedinská škola nebola málotriednou.
Dvere nám príde otvoriť riaditeľka Andrea Koprdová. Žiaden školník, žiadna vrátnička, žiadna pani učiteľka z dozoru na chodbe.
„Som tu pedagógom, riaditeľom, vychovávateľom, školníkom, ekonómom a čo ja viem, čím všetkým ešte," zasmeje sa nad svoju znásobenou funkciou sympatická šéfka základnej školy.
„Cez prázdniny som vonku kosila trávnik. Počas roka nám ho kosia rodičia, ale v lete nemal kto, tak som vzala kosačku do rúk ja. Pristihli ma pri tom také dve paničky, ktoré prišli ponúkať angličtinu. Hľadali riaditeľku. Stála som tam s kosačkou v ruke, tak sa im ani nečudujem, že neverili, že riaditeľkou som ja," hovorí Andrea Koprdová.
Riaditeľ pre všetko
Zdupľovanie funkcií potvrdzuje aj Viliam Fáber, dlhoročný šéf málotriedky a dnes jej učiteľ: „Kedysi si riaditeľ musel zohnať murárov na rôzne opravy. Vždy to bolo na prosíkaní murárov z dediny. Nebolo to ako dnes, že zavoláme firmu, bolo to na dobrom slove. A pri všetkom som musel byť, cez prázdniny aj voľné dni. Pedagogická činnosť bola iba jedna časť práce v málotriednej škole."
Učiteľ mal kedysi iné postavenie. Nielenže ho ľudia rešpektovali, ale aj využívali. Keď dobehol niekto z dediny za riaditeľom školy, ktorý parkoval auto pred školou, že treba príbuzného odviezť do nemocnice, riaditeľ utekal ratovať chorého.
Keď stretol pred školou babky, nemohol začať učiť, kým sa s každou neporozprával a nevypočul si ich problémy. „Tým tá málotriedka ale žila, mohli ste sa spoľahnúť na celú dedinu - vzťahy boli úplne iné," vraví Viliam Fáber.
Škola so šestnástimi deťmi
Celá škola v Slepčanoch má len šestnásť detí. V zborovni sú najviac traja ľudia - aj to len málokedy. Pokope sú snáď len na poradách.
V málotriednej škole, v ktorej sa pre nízky počet detí ročníky na vyučovaní spájajú, pracujú iba riaditeľka, učiteľ a na polovičný úväzok aj vychovávateľka. Keď chce riaditeľka zvolať poradu, zdvihne mobil a zavolá dvom ľuďom.
FOTO: TOMÁŠ HOLÚBEK
Toto je skoro celá škola, na snímke chýba len jeden žiak.
FOTO: TOMÁŠ HOLÚBEK
Z triedy, do ktorej vstupujeme, sa ozýva oduševnený spev. Tóny vychádzajú z hrdiel šestnástich detí, ktoré v deň našej návštevy vykázali stopercentnú dochádzku. To sa okrem málotriednych škôl asi nepodarí žiadnej inej škole...
„Niektoré predmety majú všetky štyri ročníky spolu. Napríklad výtvarnú, hudobnú či telesnú výchovu, ktoré ich učí pán učiteľ. A na niektorých si ich delíme, ja mám napríklad prvákov a druhákov, pán učiteľ tretiakov. Štvrtáka tento rok nemáme žiadneho," vysvetľuje riaditeľka.
Cez prestávku sa k nám pridáva aj jediný chlap na škole. Viliam Fáber učí už v málotriedke 33 rokov a na takýto typ školy nedá dopustiť.
Vyvolaní každý deň
Učitelia v Slepčanoch sa zhodujú, že ich škola a ďalšie málotriedky majú najväčšie pozitívum v individuálnom prístupe k žiakom a vo väčšej voľnosti. „Viac sa im venujeme, keď ich je tak málo. Každé dieťa mi číta každý deň. Učiteľka v plne organizovanej škole nemá šancu počuť čítať denne každého žiaka, keď má v triede dvadsať detí," povedala Andrea Koprdová. „Videl som to aj na mojich vlastných deťoch. Niekedy trvalo aj mesiac, kým dostali napríklad z matematiky známku. Keď už mala známku skoro celá trieda, vedeli sa na odpoveď pripraviť, lebo čakali, že ich vyvolajú. U nás vyvolávame žiakov stále, rovnako aj pripravení musia byť stále," dodáva Viliam Fáber.
Zarozprávame sa. Prebehne aj dvadsať minút a riaditeľka s učiteľom sa venujú novinárovi. Za celý ten čas nezazvoní ani raz, deti sa jašia na chodbe. Zvonček škola ani nemá, 45-minútovú hodinu a po nej prestávku si učitelia ustriehnu. A či majú deti o tri minúty kratšiu alebo dlhšiu prestávku, z toho sa predsa nestrieľa.
Ako doma
Uvoľnenú atmosféru cítiť na škole všade. Deti sem chodia ako na návštevu k známym a učitelia poznajú nielen deti samotné, ale aj celé ich rodiny. V dedine s necelou tisíckou ľudí to ani neprekvapuje.
„Deti sa tu cítia ako v rodine, vedia, že k nám môžu prísť a čokoľvek nám povedať. Keď je vonku pekne, dovoľujeme im cez prestávku chodiť von na dvor, na preliezky," vraví riaditeľka. „Pani učiteľka, on mi kope do prezúvok," potvrdzuje takmer vzápätí slova riaditeľky malý blondiačik, ktorý vtrhne do riaditeľne bez zaklopania. Akoby prišiel za mamou, nie za riaditeľkou.
Začína sa hodina. Prváci s druhákmi počúvajú pokyny učiteľky. „Zodvihneme peračník a dáme ho hore. Keď poviem hore, to je kam, vieme to? Výborne. A teraz si zakryjeme ľavé očko. Ktoré je to? Kristínka príde k tabuli a nakreslí krivú čiaru a po nej niekto ďalší rovnú čiaru," nariaďuje Andrea Koprdová prvákom. Druháci sa zatiaľ nenechajú rušiť a čítajú si básničky. A keď sú potom prváci zaujatí maľovaním lúčov k slniečku, učiteľka vyvoláva druhákov, aby jej nahlas čítali báseň o čare slovenčiny.
FOTO: TOMÁŠ HOLÚBEK
Dediny ťahajú málotriedky s odretými ušami
Aj keď učenie v málotriedke vyznieva idylicky, ťahať takéto školy finančne spôsobuje nejednu vrásku starostom menších dedín, v ktorých pôsobia.
Peniaze na školy treba nájsť, inak by rýchlo zanikli. Napriek problémom dodnes fungujú málotriedky v mnohých menších obciach.
Ak by zanikli, stratila by sa aj časť kultúry, ktorú málotriedky v dedinkách vytvárajú.
(th)
