ŠAĽA. Archivárka Hildegarda Pokreis je majiteľkou zaujímavej zbierky pohľadníc Sládkovičova. Vyše 130 záberov z jej rodného mesta starostlivo odkladá pre budúce generácie. Staré pohľadnice majú vysokú najmä historickú hodnotu.
Série pohľadníc zachytávajú architektúru
Hildegarda Pokreis hovorí, že Sládkovičovo zostala jej srdcová záležitosť napriek tomu, že sa z neho pred mnohými rokmi odsťahovala. Aby mala kúsok svojej domoviny aj v Šali, zbiera z neho pohľadnice.
„Pamätám si, že raz som do daru dostala jednu pohľadnicu, na ktorej bol zobrazený kaštieľ. Prečítala som si text, ktorý hovoril o tom, že Sládkovičovo je malá zablatená diera, kde sa nedá zohnať ani listový papier, preto sa musí písať na pohľadnicu. Vtedy ma to naštvalo, tak som začala zbierať aj ostatné pohľadnice, lebo som bola zvedavá, či aj na iných je podobný text," spomína s úsmevom pani Pokreis.
Na pohľadniciach je podľa nej veľmi zvláštne to, že postupom času môžeme sledovať, ako sa mení tvár danej lokality. Séria niektorých jej pohľadníc z toho istého záberu zachytáva miestnu architektúru budov, ktoré už dnes neexistujú.
Trojjazyčný názov
Pohľadnice má zberateľka zoradené podľa toho, ako ich kúpila či dostala. Sú uložené v špeciálnych škatuliach, pretože im škodia priame slnečné lúče, sú v prostredí, kde je konštantná teplota. „Pohľadnice sú pre mňa zaujímavé aj preto, lebo som archivárka. Pre mňa je prvoradé to, čo je čierne na bielom a môžem si veci overiť z viacerých strán a na pohľadnici nemôžete nič sfalšovať," vysvetľuje pani Hildegarda.
V jej zbierke pohľadníc sú aj také, na ktorých je chybne napísaný názov alebo je dokonca trojjazyčný. Medzi jej najvzácnejšiu patrí tá, ktorá bola naj-drahšia, imitácia litografie. Za „srdcu najmilšiu" považuje pohľadnicu, na ktorej je vyobrazený most cez Dudváh.
„Komunistickú černobielu pohľadnicu s tromi narcismi som zháňala najdlhšie. Napokon mi ju daroval jeden starosta, keď som bola pracovne na obecnom úrade a náhodou som ju tam zbadala. Teraz hľadám pohľadnicu s tromi koňmi, ktoré ťahali úzkokoľajnú železničku, raz som ju videla, ale nebola som si istá, či je to Sládkovičovo. Kým som si uvedomila, že je, niekto mi ju vyfúkol. Už-už si myslím, že mám všetky, ale vždy sa objaví taká, ktorú nepoznám," hovorí s úsmevom Hildegarda Pokreis.
Svoje materiály už použila v knihe o sládkovičovskom cukrovare, ktorá vyšla minulý rok. V budúcnosti plánuje vydať samostatnú knihu so svojimi fotografiami, ktoré by zoradila podľa časového obdobia a tematických celkov.
Zbierajú aj sošky mačiek
Hildegardu Pokreis v jej zberateľskej vášni podporuje aj jej mladšia dcéra Barborka. Spolu zbierajú plyšové medvede, škatule od krémov na topánky, atramentové fľaštičky, starý porcelán, psie známky, sošky mačiek, zvončeky s mapou alebo štátnym znakom či tehly. Tých majú vraj plnú pivnicu.
„Prerábali sme kuchyňu a keď už bola hotová, jedna stena sa nám zdala akási prázdna. Obraz sa tam nehodil, dcéra mi vnukla myšlienku dať tam značkové tehly. Z tehál sme spravili aj krb v obývačke. Odvtedy ma to chytilo a začala som ich systematicky zbierať podľa výrobcov tehál. Na okolí je veľa krásnych starožitných vecí, stačí len zájsť na smetisko."
