NITRA. Z krásneho počasia sa v sobotu 18. septembra vytešovali najmä obyvatelia Kalvárie a Stračej cesty v Nitre. Stretli sa na tradičnej Kalvárskej olympiáde.
Jozef „Caco" Mikloško, Marián „Dede" Mikloško, Jozef „Šuďo" Soukup, Jozef „Saki" Steszkál, Milan „Filip" Vinohradský a mnohí ďalší účastníci sa opäť na chvíľu stali 12-ročnými chlapcami, ktorí sa v 50. rokoch preháňali po Kalvárii.
K súťaženiu priviedol deti aj vnukov
„Je to už siedma olympiáda a zároveň štvrtá novodobá, zišlo sa nás tu asi 120. Nie je to akcia len pre nás, ktorí si chceme pripomenúť krásne detstvo. Olympiáda je otvorená našim deťom, vnukom, ale aj iným Nitranom, ktorým sa myšlienka takéhoto stretávania a súťaženia páči. Keď raz umrieme, aby táto pekná tradícia pokračovala," zdôraznil Jozef Caco Mikloško, jeden zo zakladateľov Kalvárskej olympiády. Svojím elánom a dobrou náladou tento 71-ročný spisovateľ, bývalý vedec, politik, poslanec a veľvyslanec v Taliansku nakazil i ostatných. K súťaženiu pritiahol manželku, deti aj vnukov.
Vyhrali na jedenástky
Dopoludnia hrali stolný tenis - na prvom a treťom mieste skončili bratia Mikloškovci, Jozefova manželka Mária vyhrala kategóriu žien.
Kalvárčania a Stračári si zmerali sily vo futbalovom zápase. Rozhodcom bol Milan Tankovič. „Najprv bolo 2:2, na jedenástky dal však môj brat Marián rozhodujúci gól, takže sme my, Kalvárčania po štvrtý raz vyhrali. Dostali sme krásny pohár, ktorý dal vo Švajčiarku vyrobiť Stračár Marián Furka," hovorí kapitán Kalvárčanov Jozef Mikloško. „Kráľom strelcov sa stal Laco Učnay, ktorý vyhral aj preteky autíčkami. Ja som bol štvrtý, bohužiaľ, staroba - choroba. Bojím sa ísť do zatáčky," zasmial sa Caco.
Popoludní prišli na rad šipky, guľky a strieľanie zo šlajdra, Laco Učnay púšťal letecké modely. Majstrom v guľkách sa stal František Látečka, druhý bol Cacov 9-ročný vnuk Jožko. V šípkach bol z mužov najlepší Milan Herák, medzi ženami vyhrala jeho dcéra 8-ročná Laura. V streľbe šlajdrom mal najlepšiu mušku Jozef Holka, Caco Mikloško bol druhý. V súťaži leteckých modelov na čas bol prvý Jozef Gotzman. Každej disciplíny sa zúčastnilo 20-30 pretekárov.
Vydá knihu blogera
Po športovom programe sa kalvárski olympionici presunuli do Misijného domu, kde sa zabávali a najmä spomínali pri guláši, vínku a dobrej hudbe.
„Hoci sme už starí, všetky spomienky v nás pretrvávajú. Je jedno, či sme katolíci, luteráni, ateisti, ľaví, praví či strední, nikdy sme sa nepovadili, ani nič zlého sme si nepovedali. Putá z mladosti sú nesmierne silné. Ocitli sme sa v živote už v mnohých iných kolektívoch, ale s partiou z detstva sa to vôbec nedá porovnávať," zhodnotil Jozef Mikloško.
„Najkrajšie bolo to, že sa nás stretávalo veľmi veľa, vždy najmenej 40 detí. Sústavne sme športovali. Furt sme mali niečo natrhnuté, dolámané, ja som mal päťkrát rozbitú hlavu. Ale z toho sme vyrástli. V atmosfére zdravej súťaživosti sme túžili vyhrávať, ale dopriali sme to aj kamarátom. Všetko sa to dialo v tieni Misijného dom, malo to teda trochu aj taký duchovný rozmer," dodal Mikloško.
Vášnivý športovec, ktorý aj teraz pravidelne hráva pingpong a futbal, v súčasnosti intenzívne pracuje na novej knihe - vyjde tento november pod názvom Ako som bol bloger.
Našťastie nepoznali počítače
Jedným zo zakladateľov Kalvárskej olympiády je aj 71-ročný Jozef Šuďo Soukup. „Je príjemné stáť tu opäť po roku, dožili sme sa toho. Dúfam, že o rok tu nebudem chýbať. Niekto z nás možno odbudne, ale s tým sa nedá nič robiť," vraví Soukup. Podľa neho boli na kalvárskom detstve najkrajšie hry. Skákali, behali, robili atletiku, hrali tenis aj futbal. „Zobrali sme luky, šípy, pomaľovali sa a išli sme sa hrať na Indiánov. Ja som bol podnáčelník Apapčov, Caco bol náčelník," smeje sa Šuďo. „Skúste sem prísť niekedy popoludní, je to tu ako vymreté. Neviem, kde tie deti sú, asi sedia za počítačmi. My sme to, našťastie, nepoznali."
Súťažiaci chlapci a dievčatá dostávali aj diplomy, vyrábal ich aranžér Václav Ujlacký. V tom čase neboli kopírky, takže všetko to boli originály. „Aj som si ich doma odložil, ale už som o ne prišiel. Keď nám zaplavilo pivnicu, diplomy sa rozmočili. Nemám už žiadny. Ale aha, tuto je jeden taký!," ukazuje zrazu Jozef Soukup na diplom v rukách svojho kamaráta Ivana Jankoviča.
„To mám za 2. miesto v hode diskom, za výkon 23,77 metra. Bolo to na tretej olympiáde v auguste 1958, to som mal 12 rokov," hovorí Jankovič a odkrúca zrolovanú, trochu zažltnutú listinu. Doma má aj plaketu za 1. miesto v skoku o žrdi. Tento jeden diplom vzal so sebou len tak na ukážku, ani veľmi neveril, že táto olympiáda bude. Šesťdesiatpäťročný Ivan Jankovič dlhšie pendloval medzi Bratislavou a Prahou, do svojho rodného domu na Krčméryho ulici sa vrátil pred 10 rokmi. Toto bola jeho druhá obnovená olympiáda, ktorej sa zúčastnil.
Rodimíra nechceli zapísať
So šlajdrami v rukách sa rozhovorili aj ďalší starí Kalvárčania a Stračári. Pospomínali na niekdajšiu Nitru a staré známe „nitránske" výrazy. „To vy už ani nepoznáte, také slová ako drík (rieka), villanka (lampa), zokle, fusakle (ponožky), krankasa (poliklinika) či Sarkaheď (Stračia cesta)," smejú sa Igor Furka, František Látečka a Rodimír Hudák.
Zvláštne meno, napadlo ma... „Aj môj syn sa tak volá. Keď som ho išiel za „totáča" zapísať na matriku, tri mesiace som s tým mal problémy. Také meno nemajú v knihe, vraj nech mi ho schvália jazykovedci. No nakoniec ho na tretíkrát zapísali. Chvála bohu, dnes už s menami nie sú také opletačky. Na dome som mal brigádnika, Romulus sa volal," vraví Hudák. „Asi si hľadal Rémusa," nezdržal sa smiechu Látečka.
S machrami hrali mariáš
V očiach starých „Nitrančanov" už dnešné mesto nie je to, čo bývalo. Zážitky a spomienky sa však našťastie zbúrať nedajú. Keď boli malí, nestála vtedy Klokočina ani Chrenová. Na Tormoš sa chodili korčuľovať - že idú na pstruhy, tak to volali. Voda siahala až po letisko v Janíkovciach.
„Štúrova sa v tom čase len stavala, v miestach, kde je dnes ZUŠ J. Rosinského, bola veľká mliekareň. Pamätáme si aj staré jarmočnisko s predajom dobytka, ktoré bolo voľakedy na mieste dnešnej Jarmočnej ulice. Ani ZŠ Krčméryho ešte nestála. Kde boli pod Kavláriou policajti, tak tam bol voľakedy chudobinec, pri krčme Tri mŕtvolky," spomínajú Furka, Hudák a Látečka.
Túto krčmu však stále nazývajú Kochka - po voľakedajšej majiteľke. V nedeľu tu chlapi hrávali mariáš a oni ako chalani ich chodili pozorovať. „Najväčšia radosť bola, keď niekto povedal: Musím ísť na vecko, sadni si za mňa a hraj. To bolo voľačo, keď nám starí mariášoví machri dali možnosť hrať," s hrdosťou vraví Rodo Hudák.
Nakúkali do pitevne
V detstve naši traja rozprávači zažili aj iné veci... Ako 10 - 12-roční nakúkali do nemocničnej pitevne, do ulici bývali vtedy otvorené dvere. Hrávali sa v parčíku pod Misijným domom, na miestach svojich hier mali pomenované stromy aj skaly - Štamperlík, Lietadlo, Šmýkala...
„To sa možno málokto pamätá, ale v Misijnom dole bol voľakedy aj bazén, zo strechy sme do neho skákali. Neskôr ho noví nájomníci po odchode kňazov zasypali," pokračuje Hudák. „Keď bola zima, spúšťali sme sa na rodličkách. To bola doska s odspodu pribitými starými korčuľami, malo to rukoväte a leteli sme na tom po zľadovatelom kopci dolu. Zažili sme tu strašne veľa zábavy, na to sa nedá zabudnúť," doplnil Igor Furka.
Aj frajerky tu mali, a pekné. Aj sa za ne bili. Obyčajne chlapci z mesta chodili za nimi na Kalváriu a oni ako domáci ich mastili. „To musel byť borec, aby sa tu presadil. Keď si Nekalvárčan našiel u nás frajerku, musel zaplatiť prískočné - najmä pivečko. No, koštovali sme trochu....," smejú sa Furka s Hudákom. Napokon si jeden zobral Zoborčanku a druhý ženu zo žrebčínca. „Tak sme volali dlhý činžiak vedľa Polygónu, predtým tam stával žrebčín," vysvetli Furka.
Olympionici po rokoch - sprava Peter Párovský, Jozef Soukup, Ivan Jankovič s diplomom a Jozef Šenk.
Šlajdroví majstri (zľava) Igor Furka a Rodo Hudák. Za „sezónu" vyrobili aj dva-tri praky, nosili ich aj do školy.
Laco Učnay púšťal letecké modely.
Olympiády sa zúčastnili aj Martina Heráková s dcérou Laurou.
Disciplíny: Kalvárčania a Stračári si pri nich zaspomínali na detstvo. FOTKY: (ČE)