LOVCE, TOPOĽČIANKY. Tridsaťkilové mláďatá európskeho „bizóna" mohli mať šťastné detstvo - ak by však príroda všetko nezariadila inak. Ich matka pôrod prvého mláďaťa, malej Sitky, akoby ignorovala, na vedomie vzala až chvíľu, keď na svet prišla Sita.
Mláďa si ostatné zubry pohadzovali ako loptu
Vlastná matka o Sitku záujem neprejavila - chránila, ošetrovala a kŕmila len mladšiu z dvojičiek. Odvrhnutie mláďaťa matkou znamená pre stádo tisíckilových zvierat, že musia vykonať na zubríčati rozsudok smrti. „Teliatko vnímali ako choré. Pohadzovali si ho jeden medzi druhým, vkuse bolo na niečích rohoch, bolo poriadne doráňané," spomína Zdenka Marková, jediná ošetrovateľka zubrov v rozsiahlej Zubrej zvernici Topoľčianky.
Žena, ktorá si zubry zamilovala a stará sa o ne už dve desiatky rokov, pochopila, že musí konať. Keď vtrhla medzi zvieratá, aby malú Sitku zachránila od vlastných, nepremýšľala, že ide hlavou proti niekoľkým vyše tony vážiacim obrom. Nevnímala ani to, že sa pletie do života nazúrenej krave, ktorá býva po pôrode nervóznejšia než inokedy. Ako žena sa už viac nemohla pozerať na to, čo stádo stvára s malou Sitkou, preto ju aj napriek ohrozeniu vlastného života bežala zachrániť.
Zubríča a jeho záchrankyňa.
FOTO: TOMÁŠ HOLÚBEK
Mamou zubríčaťu
Odvtedy uplynuli štyri mesiace a Zdenka Marková je Sitke stále akoby mamou.
Nehybný tvor, ktorý za ohradou dokáže skamenieť a dívať sa 'do blba' aj dlhé minúty, začne poskakovať ako zbesnený, keď počuje zvuk prichádzajúceho auta, na ktorom sa do ľudoprázdnych kopcov ďaleko za Topoľčiankami štverá jeho ľudská mama. Poskakuje a lieta ako psík, ktorý zavetril svojho pána.
Zdenka si to namieri do bufetu, kde zohreje niekoľko veľkých fliaš mlieka. „To mám priamo z automatu v Topoľčiankach," vysvetľuje. S troma pätnásťdecovými fľašami potom zamieri k ohrade, kde už Sitka nevie, čo so sebou.
Zdenka Marková obratne podlezie brvná a malá zubrica ju dobreže neprevalcuje od nadšenia. Točí sa okolo nej ako psík a zisťuje, akú dobrotu od nej dostane. Tlačí sa k Zdenke a opatrovateľka má čo robiť, aby udržala rovnováhu. Obratne nasunie na fľašisko mlieka cumlík - najväčší, aký v obchode našla. Stokilové mláďa zubra sa naň vrhne a dychtivo cicia. Za pár chvíľ stiahne skoro päť litrov mlieka, polovicu svojej dennej dávky.
„Hneď v ten deň, keď som ju zachránila, musela som ju naučiť piť mlieko. Trvalo to sedem hodín," spomína si Zdenka Marková. Malá zubrica dopije a potom si od Zdenky vyžaduje pohladenie.
Zoči-voči tone živej váhy
Bežne za masívnymi zvieratami ošetrovateľka nechodí. „Mne to robí dobre, že sa takto na mňa túli, užívam si to plným priehrštím. Je to pre mňa taká odmena za celých dvadsať rokov roboty. Celý ten čas som sa zubra ani dotknúť nemohla, a už vôbec nie takýmto spôsobom."
Nikdy som nekŕmila ani len zajaca. A zrazu som mala pred sebou najväčšieho európskeho cicavca.
ZDENKA MARKOVÁ,
chovateľka zubrov
Za brvná ohrady vstupuje Zdenka Marková len v prípade, že sa jeden z momentálne dvanástich zubrov neukáže na pravidelnom kŕmení. To je znak, že je zle. Zviera môže byť choré alebo ranené kdekoľvek na 27-hektárovej ploche, ktorá tvorí srdce 140-hektárovej obory. V takom prípade je na Zdenke Markovej, aby vošla dnu a zubra našla. „Zubor je veľké, nemotorné zviera, ktoré by ublížilo možno aj z lásky. Musela som sa naučiť ho rešpektovať a približovať sa k nemu pomaly," vraví opatrovateľka.
Ani zajaca nekŕmila, nieto ešte najväčšieho cicavca
Paradoxom pritom je, že Zdenka Marková vyštudovala strojárčinu a k zubrom sa dostala pred dvadsiatimi rokmi len náhodou. „Prvé dva roky to bolo naozaj hrozné aj riskantné. Mali sme tu až 33 zubrov, z toho osem býkov vážiacich vyše tony. Nemala som ani poňatia ako sa o zubrov starať, nevedela som, aké sú ich zvyklosti. Prosím vás, veď ja som predtým ani zajaca nekŕmila. A zrazu som mala pred sebou najväčšieho európskeho cicavca. Kŕmila som ich tak, že zadok mi trčal dva metre od krmítok," smeje sa pri spomienke na svoje začiatky dnes už mimoriadne skúsená chovateľka zubrov.
Zubor takmer vyhynul
V celej 52-ročnej histórii zubrej zvernice neďaleko Loviec odchovali 160 zvierat. Mnohé z nich išli do rôznych chovov.
Keď zubriu zvernicu zakladali, mala zachrániť zubra hôrneho pred vyhynutím. Toto majestátne zviera človek takmer vykynožil.
Poliaci, pre ktorých je symbolom krajiny, sa podujali na jeho záchranu. Spravili sčítanie zvierat a v roku 1930 zistili, že na celom svete je len 56 zubrov. Zvolali mimoriadnu konferenciu do Paríža, na ktorú pozvali zástupcov všetkých majiteľov či chovateľov najväčšieho európskeho cicavca. Po dohode previezli zubrov na poľsko-bieloruské pohraničie, kde sa postupne ich počet zvýšil na sto. Z Poľska potom dvoch zubrov darovali zvernici v Topoľčiankach, ktorá dnes spadá pod štátne lesy. Spravili to okrem iného aj preto, lebo existovali obavy, že stádu na jedinom mieste v Európe by sa mohlo niečo stať a tento vzácny druh by tak nadobro zmizol z povrchu zemského.
Veľký Putifar
O jednom z dvojice darovaných zubrov, ktoré založili topoľčiansky chov, sa hovorí, že je najväčším zubrom, akého kedy videli. Putifar vážil 1 230 kíl, vysoký bol skoro dva metre a dlhý tri.
„Dnes je týchto zubrov okolo tritisíc na celom svete, takže z toho najhoršieho by sme mali byť vonku," hovorí Zdenka Marková. V zvernici, ktorú má na starosti, ich je momentálne dvanásť. Napriek tomu, že zubry sú uzavreté v obore, zachovali si povahu divého zvieraťa. Vo zvernici ich len dokrmujú, podstatnú časť potravy si musia hľadať.
Zvláštnosťou slovenskej zvernice je, že mená všetkých zubrov začínajú slabikou -si. Mená na túto slabiku musia mať všetky zubry narodené na Slovensku - nariadila to medzinárodná dohoda o chove zubrov. Preto aj európsku raritu, zubrie dvojičky, pomenovali Sita a Sitka.
Samce pred rujou tvrdo bojujú o dominanciu v stáde. Ak jeden ustúpi, žije črieda pokojne. Samice oplodní iba víťaz súbojov, pri ktorých na seba narážajú tisíckilové váhy.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK