ŠAĽA. Bývalý šéf hnutia Verejnosť proti násiliu v Šali Jozef Kozaňák spomína na obdobie komunizmu s trpkosťou. Nikdy by sa nechcel vrátiť do čias, keď boli ľudia, ako hovorí, otroci systému.
Kritizoval vojenskú silu
V roku 1968 ukončil Jozef Kozaňák päťročné diaľkové štúdium ekonómie. Stal sa z neho štatistik. V tom istom roku ho, ako čerstvého odborníka, nahovorili, aby vstúpil do KSČ a tým podporil Dubčeka. Spravil tak. Počas júla a augusta sa nič nekonalo a po ruskej okupácii, v auguste, chcel legitimáciu vrátiť. Nebolo komu. Problémy nastali, keď Jozef Kozaňák ostro vystúpil voči presadzovaniu vojenskej sily v liste-obežníku, v ktorom mal písomne objasniť vzťah k vstupu spojeneckých vojsk armád Varšavskej zmluvy.
Pre tento názor ho vylúčili z KSČ, nie z práce. Jozef Kozaňák spomína, že finišovali práce na sčítaní ľudu, domov, bytov a domácností. Sčítanie dopadlo tak dobre, že prišli pracovníci z pražského ústredia, aby ho prehovorili ísť pracovať do Prahy. Nevedeli o jeho politickom postoji, preto zostalo všetko po starom. Písal rozbory i prejavy pre šéfov za najnižší plat tri ďalšie roky. Keď prišlo tretie dieťa, situácia dospela na hranicu chudoby.
„Nič sa s tým nedalo robiť, nech sa človek akokoľvek snažil. Boli sme otroci systému."
Kozaňák hovorí, že udalosti dostali spád po konflikte s riaditeľom úradu. „Tlačili naň už dlho, aby sa ma zbavil, ale odolával. Možno aj preto, lebo jeho úrad býval vyhodnocovaný medzi najlepšími v kraji. Keď mi tajne prehrabal písací stôl, objavil tam leták s textom: ŽALUJEM KSČ s desiatimi bodmi obžaloby," hovorí Jozef Kozaňák. Vtedy bol na štvrťročnej porade v Senici, ktorú zvolalo krajské ústredie.
„Po skončení poslednej nasadal som do svojho trabanta. Keď sa chcel so mnou zviezť aj kolega, náš šéf ho nasilu presadil do služobného auta. Za mestom už na mňa čakali policajti. Vraj som zavinil haváriu a musel som sa vrátiť na ich oddelenie," spomína Jozef Kozaňák.
Rozobrali mu vozidlo, vyzliekli ho do naha, prehľadali všetko čo mal a po troch hodinách objavili kompromitujúci text, ukrytý v malom zápisníku. Policajti mu spravili okrem osobnej aj domovú prehliadku. Vzali so sebou jeho písací stroj a poznámky, ktoré obsahovali iba kresby a karikatúry. Ale podľa Kozaňáka sa vtedy zdalo „eštébákom všetko podozrivé".
Jeho žena a deti v tom čase spali. Napísal im odkaz, aby sa o neho nebáli, príde vtedy, keď bude môcť.
Susedia sa mu otočili chrbtom
V centrále Štátnej bezpečnosti ho počas 24 hodín vypočúvali štyria vyšetrovatelia. Fyzickú silu nepoužili. Za ten čas dostal iba kávu.
„Už skončili a čakala ma cesta do väznice, keď som len pre seba povedal: Som zvedavý, ako v base funguje invalid. Keď som začal hovoriť o morálke známych vedúcich a funkcionároch KSČ, zakričali: Žiadne mená! Krátko po mojej poslednej poznámke prišli dvaja. Dali mi podpísať vyhlásenie, že viac nebudem proti KSČ nič podnikať."
Kozaňák hovorí, že potom, čo sa susedia dozvedeli o jeho „protištátnom konaní", správali sa k celej rodine ako k malomocným. Nikto sa neodvážil prísť k nim na návštevu, známi sa ich báli osloviť, kdekoľvek ich stretli.
Na druhý deň po vypočutí vyhodili Jozefa Kozaňáka z práce. Desať mesiacov bol nezamestnaný. Dvadsaťšesť zamestnávateľov ho odmietlo vraj preto, že nespĺňal kritériá. Aby uživil päťčlennú rodinu, musel predať garáž a knihy, ale nestačilo to. Zo sociálneho odboru im preto dali 1000-korunový príspevok na Vianoce v roku 1975, ktoré musel neskôr vrátiť.
„Plný zúfalstva som šiel na ústredie komunistov. Prijal ma vedúci odboru, jeho brat pracoval v Dusle. Keď zistil, prečo idem, žoviálnosť sa mu zmenila na nenávisť a rozkričal sa na mňa: Keby si nebol krivý, ideš do bane. Aj mňa chceli počas kontrarevolúcie odvolať a skoro som sa vrátil na bývalé miesto šoféra. Do basy s tebou, súdruh!"
Na druhý deň tam išla jeho manželka oblečená za upratovačku WC a stručne opísala ich situáciu. Referentky to dojalo, zabrala vyhrážka, že sa vráti aj s troma malými deťmi.
„Ešte sedela vo vlaku na ceste domov, keď mi volali z Duslo Šaľa, že mám nastúpiť ráno do učtárne. Okresný tajomník prikázal, aby ma prijali, ale len za minimálnu mzdu," vraví. Nedobrovoľne tam musel zotrvať až do Nežnej revolúcie.
„S neprávosťou sa stretli všetci členovia mojej rodiny. Raz prišiel za mnou syn a povedal mi, že je trojkár a lepšiu známku nedostane, vraj mu to povedala sama učiteľka. Ešte nech mi teraz niekto povie, že čo to bol komunizmus," uzatvára Jozef Kozaňák.
Autor: R