NITRA. Legendu o lietajúcom Cypriánovi videlo u nás takmer 56 tisíc divákov. Na slovenské pomery úctyhodné číslo - film je v návštevnosti v prvej desiatke filmov nakrútených u nás po nežnej revolúcii. V krajine, kde sa natočí jeden film ročne, sa ani veľmi nemôžeme čudovať. To, čo je inde nízkorozpočtový snímok, sa u nás vníma ako veľkofilm. Cyprián sa zo 105-stranového scenára natáčal 42 dní v niekoľkých lokalitách, vrátane Nitry odkiaľ pochádza aj 32-ročná režisérka Mariana Čengel-Solčanská.
Tá poznamenala, že vždy keď vyjde slovenský film, miestne publikum čaká, že snímok vyhrá všetky festivaly. „Taký film ale nikdy nepríde. Na to, aby vznikol jeden výnimočný film, by sa ich muselo ročne natočiť dvadsať. Musíme sa tešiť i tomu jednému, lebo inak je to u nás veľká bieda. Matta Damona obsadím, ale až keď mi na neho manžel zoženie peniaze," dodáva režisérka Čengel-Solčanská. Jej posledná vtipná narážka vyjadruje celú tragédiu slovenského filmu - na kvalitné snímky domácich autorov nikdy nie je dosť peňazí.
Slabý záujem v Česku
Otvorene priznáva aj neúspech jej filmu v Čechách. „U našich západných susedov sme doplatili na naše veľké oči a neskúsenosť. Česi na nás vôbec nie sú zvedaví. My si myslíme, že sú, ale nie sú. My na nich zvedaví sme, na ich filmy chodíme. Jánošík mal úspech, ale bol v češtine a hlavnú úlohu stvárnil Čech. Iné to je ale v Poľsku, tam môžeme uspieť. Poliaci totiž Cypriána považujú za svojho - tak ako Jánošíka," myslí si nitrianska rodáčka.
Mladá režisérka nepopiera istú fascináciu historickou postavou mnícha Cypriána. „Čo to bolo za chlapa, čo to bol za zvláštny život? Čo to bolo za túžbu zostrojiť v 18. storočí lietajúci stroj? Chcel prekročiť sám seba?" pýtala sa Mariana Čengel-Solčanská sama seba, keď tvorila hlavnú postavu príbehu.
Mních s chybami
So štúdiom historických materiálov to bolo ľahké. Žiadne totiž neexistujú - o už pred ňou zistil historik Pavel Dvořák. O mníchovi kolujú iba legendy, ktorú si ľudia časom prispôsobujú. Aj preto, keď sa v Červenom Kláštore, kde sa film natáčal, režisérka pýtala miestnych na Cypriána, dostala zakaždým inú odpoveď.
Z Cypriánovej pozostalosti sa zachoval iba jeden herbár, ktorý je uložený v trezore Slovenského národného múzea. Z pohľadu riaditeľky inštitúcie režisérka rýchlo vyčítala, že ani v tomto herbári si nemôže len tak voľne listovať. No aj tak si z neho urobila o Cypriánovi predstavu.
Bol to človek z mäsa a kostí. Škaredo písal, mýlil sa v číslovaní strán. Keď robil obsah herbára, v polovici ho nedokončil, lebo ho to prestalo baviť. V poznámkach za okrajmi sa často nepekne a pichľavo vyjadroval na adresu doktorov, ktorých považoval za šlendriánov. V jednej poznámke zaznamenal Cyprián svoj žiaľ a strach, že po smrti nepôjde do neba.
Plánuje Tisa
Reakcia obyvateľov Červeného Kláštora bola pre režisérku veľmi dôležitá. Keď uvidela po premietaní filmu v niektorých očiach slzy, povedala si, že jej práca mala predsa len zmysel. Dedinčania sledovali snímok na nekvalitnej obrazovke uprostred chladného dažďa natlačení na tvrdých laviciach pod dáždnikmi. Prišlo ich 530 a poslední si už nemali kam sadnúť. Režisérka počúvala ich reakcie z neďalekej krčmy - sama totiž nie je schopná pozerať sa na vlastný film.
V románe, ktorý nesie rovnaké meno ako film, má Cyprián úplne inú podobu ako na plátne. Nemá tvár herca Marka Igondu, ktorému na presvedčenie režisérky vraj stačili iba dve vety v kaviarni. Mariana Čengel-Solčanská si trúfa aj na tému Jozef Tiso. Povedala, že je to veľmi ťažká prácá, ktorý si vyžaduje veľa peňazí a potrvá päť rokov, kým sa s podobným filmom dostane na pľac. Od tejto práce si autorka sľubuje zanietenejšiu a ostrejšiu celospoločenskú diskusiu ako o mníchovi Cypriánovi.
